Jeho študenti ho poznajú ako učiteľa dejepisu a nemeckého jazyka. Širšia verejnosť ho pozná ako moderátora RTVS, ktorý divákov sprevádzal diskusnými reláciami s historickou tematikou. Od septembra je Tomáš Slezák zástupcom riaditeľa na Spojenej škole Jura Hronca v Bratislave, do ktorej chodil ešte ako študent a neskôr v nej začínal ako učiteľ. O tom, ako učiť históriu, ako viesť študentov ku kritickému mysleniu, ale aj o extrémizme na školách sa s ním rozprávala Martina Sondej Hosťovecká.
Nie je v dnešnej dobe komplikované učiť dejepis?
Mňa učenie dejepisu hlavne nesmierne baví.
Je podľa vás dejepis kľúčovým predmetom?
Nechcem ho veľmi porovnávať s inými predmetmi, no dejepis dáva študentom možnosť orientovať sa nielen v historických situáciách, no paradoxne im história poskytuje aj návod, ako sa orientovať v súčasnosti. História, ako aj iné humanitné predmety nám dodávajú ľudský rozmer. Je dôležité, aby sme chápali, na akých princípoch stojí spoločnosť.
Je dejepis o memorovaní rokov a udalostí? Ako by sa mal učiť, aby deti pochopili kauzálnosť?
Nevidím do všetkých škôl, na tej našej sa ale memorovaniu úplne vyhýbame. Neviem si totiž predstaviť nič nudnejšie a zbytočnejšie. Žijeme v čase technológií a keďže skoro každý študent má k dispozícii smartfón, akýkoľvek údaj je dostupný do piatich sekúnd. Tým však nechcem povedať, že faktografia je zbytočná, pretože práca s faktami je základom aj pre humanitné disciplíny. Tie tiež nemôžu stáť na nejakých názoroch či dojmoch, ale na faktoch. Niektoré dôležité dátumy vyžadujem aj od svojich študentov, ale musia to byť kľúčové medzníky alebo udalosti. Ich časová presnosť je skôr spojená so spomínanou kauzálnosťou.
A čo prevrátená kauzálnosť? Dá sa vychádzať z dôsledku a dopracovať sa k príčine?
V tomto som konzervatívny, no má to svoje výhody, tou najväčšou je, že sa postupuje od niečoho, čo je študentovi bližšie k niečomu, čo je mu vzdialenejšie. Udalosti, ktoré sa stali v praveku nás ovplyvnili, ale je to také vzdialené, že tento vplyv nie je taký jednoznačný ako v prípade 2. svetovej vojny alebo studenej vojny. Vôbec nehovoriac o vzniku Slovenskej republiky alebo o Nežnej revolúcii. Viem si predstaviť aj výhody takéhoto postupu, ale potom by som to musel preberať ako tému. Vysvetľovať 2. svetovú vojnu alebo medzivojnovú situáciu, nacizmus, fašizmus bez znalostí problematiky 1. svetovej vojny mi príde veľmi náročné a dovolím si povedať, že by to študenti možno vôbec nepochopili. Rozprávať o revolúcii 1848 skôr, ako poviem niečo o Veľkej francúzskej revolúcii, mi pripadá prinajmenšom zvláštne. Skôr si to viem predstaviť ako tematické okruhy, napríklad ak by sme hovorili o demokracii všeobecne, o jej vývoji naprieč všetkými obdobiami.
Je podstatné, aby vedeli študenti históriu prepájať? Ak viem, čo sa stalo v istom období v Európe, mala by som vedieť, čo sa vtedy dialo vo zvyšku sveta?
Ideálne! No učiť sa to takto je náročné, pretože každá udalosť sa preberá v určitom súlade s nasledujúcou a len veľmi ťažko sa dá preberať synchrónne, práve takto by sa kauzálnosť rozbila. Takže radšej musíme odsledovať nejaký jav v nejakom konkrétnom priestore a potom sa môžeme pozrieť, ako sa vyvíjal v tomto časovom období iný priestor. V tomto zmysle sa dejiny preberajú možno trošku umelo – najskôr všeobecné dejiny a až potom tie národné. To vyvoláva dojem, že ide o dva rozličné svety.
Aký je váš názor na výučbu regionálnych dejín?
Reformy národné dejiny tlačia, aby mali 55 – 60 % celkovej dotácie, takže sú podrobnejšie. Zdá sa, že je to ďaleko väčšia faktografia alebo viac podrobností, je to potom pre študentov menej pútavé a menej ich to motivuje učiť sa. Často skreslene vidíme naše národné dejiny len ako sériu nejakých neúspechov – vždy išlo o pokus dosiahnuť niečo, presadiť nejaké požiadavky, bojovať za väčšiu slobodu. Tým nechcem spochybňovať dôležitosť slovenských dejín. Náš priestor bol ovplyvnený aj inými národmi a ak chceme pochopiť súčasnosť a jej problémy, ktoré spoločnosť trápia, musíme vychádzať z našich dejín. Aj politici sa často odvolávajú na naše dejiny a poukazujú na nejaké procesy. Samozrejme, neváhajú dejiny podľa vlastnej potreby poupravovať tak, aby to vyhovovalo ich politickému prejavu a ich politickému smerovaniu. Možno stojí za to vedieť, ako to bolo naozaj.
Nedá sa pomôcť si pri niektorých menej zaujímavých témach napríklad historicky verne natočeným seriálom či filmom, alebo ešte lepšie dokumentom?
Určite by sa to dalo. Vedel by som si predstaviť venovať sa najmä týmto témam pomocou filmu, z nejakého väčšieho diela sa vyberú jeho časti ako demonštrácia. Vizuálna stránka pre študentov je dôležitá, často ale vnímajú dejiny trochu skreslene, možno optikou nie príliš historicky verných filmov, možno počítačových hier, menej už kníh. Sú rôzne medzníky našich dejín, ktoré by si zaslúžili takúto dramatizáciu. Možno dokonca špeciálne určenú pre mladého diváka. Vizuálne pôsobiť, ale i zasadiť pravdivú myšlienku.
Ako dejepisár máte veľkú moc rôzne interpretovať fakty.
Ďakujem, že ste na to upozornili. Máte pravdu, hlavne v niektorých témach, špeciálne v 20. storočí. Napríklad totalitné ideológie – to je niečo, čo sme priamo na našom území zažili. Máme skúsenosť, ktorú napríklad ani v Británii, ani v USA nemajú. Tu je interpretácia dejín naozaj kľúčová. Takže si viem predstaviť a možno som i stretol kolegov, ktorí tieto dejiny interpretovali zvláštnym spôsobom. Ja sa snažím na hodinách poskytnúť študentom fakty, a zároveň ich nechať, nech sa snažia dospieť sami k nejakej interpretácii. Vedome ich upozorňujem na to, že pri niektorých témach pracujeme doslova s multispektrom protichodných historických prameňov, pretože v dobe, povedzme Slovenského štátu alebo komunistického Československa, už existovali názory, ktoré danú víziu podporovali a ktoré naopak boli proti. Pracujeme s historickými dokumentmi – textami, karikatúrami, fotografiami, obrazmi. I dnes existujú ľudia, ktorí majú tendenciu Slovenský štát obhajovať, sú ľudia, ktorí tvrdia, že im za komunizmu bolo lepšie. Kladieme si spolu so študentmi otázku, prečo to ľudia ešte sále vnímajú takýmto spôsobom, a rozprávame sa o tom. Verím, že moji študenti cez takúto analýzu sami dospejú k tomu, ktorý pohľad je pre nich väčšmi validný a ktorá interpretácia sa viac opiera o historické fakty.
Mali ste niekedy študenta, ktorý zastával vyslovene protispoločenské názory?
Viem si predstaviť, že mám ďaleko jednoduchšiu pozíciu ako učiteľ v banskobystrickom kraji alebo v Bardejove. Je chybou takéhoto študenta pred triedou potopiť. Obyčajne sa to vykryštalizuje tak, že ostatní v triede začnú sami diskutovať a argumentovať. Učiteľ musí ustriehnuť, aby to neskĺzlo k nejakým invektívam. Treba vždy hľadať argumenty za i proti. Je pravdou, že človeka pohybujúceho sa v rodinnom kruhu alebo v kruhu priateľov, v ktorom možno obhajujú alebo glorifikujú napríklad Slovenský štát, učiteľ alebo trieda zmenia ťažko. Ale mojou úlohou je poukázať na istú racionalitu názorov alebo argumentov, ktoré sú proti jeho vnímaniu sveta. Skôr vidím problém v tom, že mnohí študenti nemajú ani potuchy o Slovenskom štáte a sú vlastne v tomto zmysle nevyhranení. Tam naopak treba vzbudiť záujem a vysvetliť, prečo je to obdobie, ktoré musíme pochopiť. Snažím sa poukázať na rozdiel medzi historickým faktom a vlastným názorom.
Čo ak sami učitelia nevedia dobre vyhodnotiť fakty?
My sme sa s históriou 20. storočia ako spoločnosť ešte stále nedokázali vyrovnať. Z toho vyplýva aj to, že máme aj v odbornej obci, aj v tej učiteľskej, aj medzi politikmi, aj medzi bežnými ľuďmi takých, ktorí sa snažia hľadať argumenty na podporu totalitného obdobia, buď ho priamo ospravedlňujú, alebo možno sčasti obhajujú, alebo sa snažia trošku ho relativizovať, a to je nebezpečné. Mám skôr pocit, akoby sa mnohí učitelia snažili vyhnúť horúcej kaši a jednoducho povedia iba to, čo je treba povedať, len základné veci a aj to veľmi rýchlo.
Nie všetci chcú, aby sa študenti pýtali.
Nie je to ľahké. Rozprával som napríklad o výhodách demokracie a študent mi položil otázku: A čo Irak? Čo vojna v Sýrii? A Lýbia? Vtedy sa dá len poukázať na to, že ani demokracia nie je neomylná, že systém funguje len vtedy, keď jednotliví občania alebo aspoň nejaká kritická väčšina funguje správne. Keď sa stráca kontrolná funkcia, aj demokracia môže zlyhávať.
Nebolo by lepšie učiť akýsi humanitný balík pre lepšie uvedomenie si súvislostí?
Viem, že existujú takéto zámery, aby sa dejepis zrušil alebo aby sa stal súčasťou sociálnej geografie. Opäť musím povedať, že som v tomto zmysle konzervatívny a nemyslím si, že by to bolo vhodné, pretože každý z týchto predmetov má svoje špecifiká. Nepochybujem, že sú takí učitelia, ktorí by dokázali zachytiť geografickú aj historickú, aj občiansko-výchovnú perspektívu a všetko dať do jedného výborného balíka, ale myslím si, že takých učiteľov sa nájde len zopár a bolo by to pre nich náročné. Veľmi podnetné by bolo, keby sme, povedzme, nazerali na renesanciu v historickom, filozofickom, umelecko-vednom a možno aj geografickom spektre naraz.
Neskúsili ste to?
S kolegom, učiteľom náuky o spoločnosti a s kolegyňou, ktorá učí dejiny umenia, sme založili na našej škole nový predmet, ktorý sa týkal hlavne prvákov na SŠ. Nazvali sme ho Dejiny a spoločnosť. Snažili sme sa inšpirovať iným predmetom, ktorý máme u nás na škole a volá sa Experimenty. Týka sa prírodných vied a v rámci neho fungujú aj laboratórne cvičenia. Kolegovia preberali tému voda a potom sa jej venovali z hľadiska chémie, biológie a fyziky. Toto sme sa snažili urobiť aj my cez prepojenosť našich troch predmetov. Po prvé sme sa snažili robiť niečo ako učiť sa učiť – robenie poznámok, mentálne mapy, prezentácie, argumentácia, práca so zdrojmi… čiže akési laboratórne cvičenie z humanitných predmetov. Druhá vec, ku ktorej nás vlastne dohnali udalosti posledných rokov – nárast sociálnych sietí a podpora množstva konšpiračných teórií. Snažíme sa poukázať práve na toto nebezpečenstvo. Tretia vec, s ktorou sme predmet zakladali, bolo nájsť témy, ktoré by sa dali takýmto spôsobom prepojiť. Na hodine sme všetci súčasne a vedieme dialektický rozhovor, občas sa hádame – trochu to hráme, samozrejme. Ukazujeme, akým spôsobom argumentovať. Pravidelne robievame napríklad aj spoznávanie bratislavského regiónu. Študenti teoreticky vedia, kto bola Mária Terézia, kto bol Jozef II., no potom prídu na konkrétne miesta týkajúce sa týchto osobností a tie im nič nehovoria.
Aká je odozva študentov na tento predmet?
Odozva je zaujímavá. Je to predmet 1. ročníka, no študenti sú naň ešte trošku „malí“. Jeho zmysel začnú vidieť až neskôr. Mnohí prídu až z vysokej školy: Ja viem tak dobre použiť všetky tie veci, ktoré ste nám hovorili!
Viete si predstaviť školu bez známok? Len s vnútornou motiváciou?
Viem. Človek ale asi musí do toho dozrieť. Maturanti chodia v piatok na moju dobrovoľnú hodinu – ak sme niečo nestihli, tam to dokončíme. Navrhol som to ja, oni to prijali. Mám pocit, že ich tam chodí viac, ako ich chodilo na normálny dejepis a chodia tam absolútne dobrovoľne.