Nahovarame si, že máme školské knižnice

Tibor Hujdič alias pán Mrkvička je vášnivý čitateľ a znalec detských kníh. Keď práve nečíta deťom, učí knihovníkov pracovať s malými čitateľmi. Vedie tiež semináre pre učiteľov o čitateľskej gramotnosti a založil detské internetové kníhkupectvo mrkvicka.sk

Stretol som učiteľov, ktorí sú knihovníkmi a ktorí svojou vášňou šíria vášeň pre čítanie. Napríklad fantastická pani učiteľka v Ružomberku, ktorá všetky svoje prestávky trávi v školskej knižnici. Robí to vo svojom voľnom čase, zdarma. Dokedy to takto vydrží robiť? Školské knižnice by mohli byť miestom, kde sa ľudia stretávajú, pracujú spolu, vzdelávajú sa, rastú a zažívajú pocit živej aktívnej čitateľskej komunity. V tom sú školské knižnice úplne out. Tvárime sa, že máme knižnice, ale nemáme.

Napriek tomuto programu je prevažná časť školských knižníc chápaná ako sklad kníh. Celá elektronizácia bola len o zriadení počítača, v ktorom bude ten sklad dobre evidovaný. To je všetko. Sú aj knižnice, ktoré dokážu ísť ďalej. Ale to sa deje v podstate len na odborne zameraných stredných školách. Keď si napríklad Škola úžitkového výtvarníctva zriadi knižnicu a v nej bude mať plateného knihovníka, ktorý hľadá fantastické veci o umení, môže na škole vzniknúť skvelá knižnica. Školské knižnice môžu byť za určitých okolností neuveriteľnou podporou štúdia, či už detí na ZŠ alebo na SŠ. Teraz sa to deje len vo výnimočných prípadoch a všade inde je to, bohužiaľ, nefunkčný, nepríťažlivý sklad zastaraných kníh. Občas sa kúpi pár kníh, a tým je to vybavené

Žijeme v predstave, že detičky si budú do školskej knižnice chodiť požičiavať Opice z našej police, ale to je už mimo. Na požičiavanie si beletrie vo voľnom čase slúži verejná knižnica. Tá školská by mala byť priamo napojená na štúdium. Žiak bude robiť projekt o ježkovi, skočí do školskej knižnice a začne pracovať s piatimi materiálmi o cicavcoch. Alebo ak učiteľ preberá tému holokaust, tak vie, že v knižnici má 5 hraných a 10 dokumentárnych filmov a rôzne iné zdroje. Žiakov len pošle do knižnice pracovať s materiálmi. Žiacke práce už nebudú založené iba na internetových zdrojoch. Vďaka rôznym zdrojom sa žiak učí narábať s tekutými informáciami v tekutom svete. Sme uprostred sveta informácií, kde sa neustále miešajú pravdy a polopravdy, skreslenia, nezmysly a cielené lži. A to je príležitosť, ako žiakov naučiť sa v tom informačnom zmätku orientovať. 

Ročne vidím na vlastné oči asi 50 školských knižníc. Väčšina je v bezútešnom stave. Keď som si prešiel dáta, ktoré zverejnilo metodické centrum, vyšlo mi, že školské knižnice zanikajú. Vyše polovica škôl knižnicu nemá a tá druhá polovica je veľký otáznik. Koľko z nich má vlastne funkčnú knižnicu? Koľko z nich má knižnicu len formálne? 

Asi 44% knižníc minulý rok nekúpilo jedinú knihu. Polovica knižníc bola otvorená jednu, maximálne dve hodiny týždenne. Knižnice, ak vôbec nakupujú knihy, na ne minú 11€ týždenne. Toľko dám týždenne za knihu ja. Ročne dám na svoju súkromnú knižnicu toľko peňazí, ako škola na knižnicu pre 300 ľudí. Môj odhad je, že skutočne funkčných je 5 až 8 % školských knižníc.

Dlho sme si klamali. Nahovárali si, že školské knižnice máme. A nepovedali sme si, čo vlastne chceme. Teda povedali, no nemysleli to vážne. Existuje dokument, tzv. modelová knižnica. No je to len zdrap papiera. To, čo sa tam píše, je v našich podmienkach nereálne. Zaostalosť slovenských školských knižníc sa dá pekne ukázať na témach, ktorým sa venujú školské knižnice v zahraničí. Povedzme Francúzi – vážne sa zaoberajú tým, ktoré knihy do knižníc nekúpiť a prečo. 

Povedzme, že chcete do školskej knižnice nakúpiť historické knihy. Objaví sa vám kopec titulov, ktoré hlásajú lži. Ako rozpoznať knihy, ktoré klamú? Dať ich študentom ako alternatívny materiál na štúdium? Toto riešia francúzski knihovníci. U nás je to pole neorané. Neriešime, či kúpiť do školskej knižnice časopis Zem a vek alebo či prijať zdarma brožúry od Svedkov Jehovových a či patrí alebo nepatrí do knižnice kniha Protokoly sionských mudrcov. Naše školské knižnice nežijú realitou. 

Musíme zo zatuchnutých skladov starých kníh vytvoriť príťažlivé miesta na štúdium, prácu, čítanie, stretávanie sa. Musíme vytvoriť knižnice, ktoré nebudú biednou napodobeninou detského oddelenia verejnej knižnice, ale budú napojené na to, čo sa v škole učí. Bude v nej knihovník, ktorý otvára každý deň niekoľko hodín a ktorý si každý rok postaví plán, kam knižnicu za ten rok posunie. Okrem tohto, kde sme strašne zaspali, nás však čaká ešte jedna obrovská výzva. Musíme veľmi vážne rozmýšľať o tom, aké informácie, akým spôsobom bude školská knižnica poskytovať uprostred sveta, ktorý sa tak informačne mení. Musíme sa prestať fixovať na papierové knihy a začať rozmýšľať o tom, aké digitálne materiály a služby môže knižnica poskytovať. Čo môže knižnica urobiť pre učiteľov, aby lepšie učili? Napríklad, keby učiteľ zemepisu potreboval nápady, ako vyučovať moderne, knižnica by mohla zakúpiť Lepšiu geografiu. Začať sa zaoberať digitálnymi zdrojmi je pre knižnice obrovská výzva. Ak sa nimi zaoberať nebudú, radšej ich ani nezriaďujme.

Všetci zainteresovaní. Musíme si úprimne povedať, či potrebujeme dobré školské knižnice. Možno áno, možno nie. Ale myslím, že moderná školská knižnica, ktorá sa pozerá do budúcnosti, je pre školu požehnaním.

Ja som zatiaľ stretol iba ľudí, ktorí mali pocit, že nie. Naopak knihovníci mi avizujú, že učiteľ, ktorý knižnicu vedie ako dobrovoľník, musí všetko upraviť podľa množiacich sa metodických usmernení, ktoré namiesto toho, aby zjednodušovali chod knižnice, tak toho dobrovoľníka dusia. Nie je to pomoc, ale zderstvo.

Vyjasnime si: máme peniaze na knihovníkov – profesionálov? Plaťme ich. Nemáme na to? A chceme knižnice? Tak spojme obecnú so školskou. A ak to nejde a napriek tomu chceme školskú knižnicu, tak dobre. Budú to knihovníci – dobrovoľníci. Možno to nebude učiteľ, ale dvaja – traja aktívni rodičia. Ale potom im uberme povinnosti. Skúsme formálny beh knižnice zjednodušiť tak, aby to ten dobrovoľník mal ľahké. Pomáhajme mu. Zmysel to má robiť len tam, kde sa nájde človek, ktorý si povie, že to chce robiť. Tomu treba vytvoriť podmienky a podporovať ho.

Predstavujeme si, že každý učiteľ číta, ale to žiaľ nie je pravda. Často si neuvedomujeme, že žiaci sa učia príkladom. Keď učitelia čítajú menej, aj ich žiaci budú čítať menej. Ale ak si učitelia založia čitateľský klub a raz mesačne sa zídu spolu nad knihou v školskej knižnici, urobia pre žiakov stokrát viac, ako keby im každý deň stokrát zdôrazňovali, aké je čítanie dôležité.

Napríklad knižnica na škole mojej dcéry je funkčná. Má celkom slušný fond a milého knihovníka, ktorého majú deti rady. A veru, urobili všeličo pre to, aby tá knižnica žila. Ale knižnica, ktorá je otvorená dvakrát za týždeň, má zastaraný fond... no, neviem. Ja by som tam nechodil. 

Metodické centrum Slovenskej pedagogickej knižnice usporiadalo 12. mája výročnú konferenciu na tému Školské knižnice ako informačné a kultúrne centrá škôl. Žiaľ, na túto tému sme sme sa toho veľa nedozvedeli. 

Po konferencii vydalo centrum zborník, v ktorom najväčšie miesto dostala Podrobná analýza stavu školských knižníc za rok 2015. Prinášame výber z jej zistení: „418 školských knižníc poskytlo menej ako 10 výpožičiek odbornej literatúry žiakom... Celková plocha školských knižníc sa oproti roku 2014 zmenšila o 2 m2.” 

Pozitívny je „pretrvávajúci záujem o rozvoj čitateľskej gramotnosti žiakov.” Metodické centrum tak usúdilo z toho, že na 1272 slovenských a českých školách žiaci a študenti maľovali záložky, ktoré potom posielali na inú školu. Hovoria tomu projekty zamerané na rozvíjanie čitateľskej gramotnosti. 

Záver nechám na čitateľovi. 

Miro Pastorek