Deň rímskeho žiaka

Vzdelanie, školstvo a nepochybne aj zakladanie univerzít i výskumných pracovísk zohralo kľúčovú rolu pri rozvoji európskeho myslenia. Upevnenie školského systému v praxi vytváralo predpoklady pre stabilne fungujúci a prosperujúci štát z viacerých hľadísk.  A nebolo tomu inak ani v antickom Ríme. Ešte v ranom období bola vo výchove Rimanov prvoradá vojenská zdatnosť, občianske povinnosti a cnosti, ktoré boli zahrnuté pod pojmom virtus. Rimania v podstate prevzali bez zmeny helenistický výchovný systém trojstupňového vzdelávania, ktorý umožňoval zvládnuť čítanie, počítanie a písanie. 

Príbeh malého Gaia

V starovekom Ríme sa na prelome 6. a 5. storočia pred Kristom začali zakladať verejné školy. Prototypom pre tieto školy boli zrejme grécke a etruské vzory. Základné vzdelanie poskytovala škola elementárna, v ktorej skupinu žiakov viedol ludi magister či litterarius. Preto sa škola označovala ako ludus litterarius.

Mnohí učitelia dostávajú na hodinách dejepisu otázku, ako mohol vyzerať deň v takejto škole? Rozhodli sme sa preto oživiť stratený príbeh rímskeho študenta z 2. storočia pred Kristom. 

Malý Gaius sa prebudil skoro, pretože ho čakal prvý deň v škole. „Ja dnes idem do školy,“ radostne oznámil bratovi Titovi. Avšak ten naňho pohŕdavo pozrel: „Z čoho sa ty, hlupák, raduješ?“ „Dostal som nové voskové doštičky na písanie.“

Spomínané dostičky dostal Gaius od rodičov k svojim siedmym narodeninám spolu s pečivom, ktoré mu napiekla jeho milujúca mama Agripina. Agripina bola zásadne proti tomu, aby ho otec poslal do elementárnej školy, chcela, aby mal Gaius domáceho vychovávateľa. Ale otec Marcus pokladal školskú výučbu za účinnejšiu a užitočnejšiu než výchovu domácu.

„Pre doštičky sa tak raduješ? Veď ty uvidíš, čo ťa čaká, keď ťa hneď v prvý deň natrú metlou alebo vybijú palicou, až potom uvidíš, čo je škola!“ ironicky odvetil jeho starší brat Titus, ktorý sa zle naučil úryvok z Homérovej Iliady a vedel, že ho dnes v škole čaká poriadny výprask.

Hneď po raňajkách rodinný sluha zaviedol bratov smerom k fóru, kde sa nachádzala škola. Obaja bratia si niesli v pravej ruke voskové doštičky na písanie a pod pazuchou ľavej ruky kapsu, valcovité púzdro na zvitky. Otrok niesol dar, ktorý rodičia každého žiaka, ktorý prišiel do školy prvýkrát, obvykle dávali učiteľovi alebo správcovi školy. Keďže za krátkych zimných dní začínalo vyučovanie zavčasu ráno, chlapci si so sebou brali do školy aj lampy. Školský rok v Ríme začínal 23. marca a končil 19. marca ďalšieho roka, keď bol sviatok bohyne Minevry, patrónky vzdelávania. Medzitým boli prázdniny, a to od 17. do 23. decembra, počas štátne uznávaných sviatkov, a okrem toho mali aj dlhé letné prázdniny, od polovice júna až do začiatku októbra, kedy bolo najviac prác na poliach.

Nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá

Chlapci v sprievode otroka prišli k  drevenému domu, ktorý sa nachádzal na fóre. Bolo to miesto, ktoré si prenajal učiteľ pre svoju školu. 

Gaius sa začudoval, keď zbadal taký nepekný drevený dom. Otrok mu začal vysvetľovať: „Mnohé školy majú len obyčajné prístrešky, a dokonca sú aj také, ktoré nemajú žiadnu miestnosť a mávajú vyučovanie pod holým nebom alebo na okraji nejakej starej priekopy na predmestí či v poli za mestom, a len za daždivého počasia hľadajú nejaký prístrešok. Škôl je veľa a prevažná väčšina slobodných Rimanov vie čítať a písať. Od zničenia Kartága vojenská elita vydáva povely aj písomne, čo znamená, že i jednoduchý vojak vie čítať a písať, tým sa líšia od okolitých barbarov.“ 

Keď Gaius vstúpil do miestnosti, do očí mu padol malý stupienok, na ktorom stála stolička s ohnutým operadlom. Z rozprávania svojho brata vedel, že je to stolička učiteľa, prezývaná cathedra. Vedľa stupienka stála jednoduchá stolička bez operadla – sella, na ktorej sedával učiteľov pomocník. Ďalej v miestnosti sedelo na stoličkách s malými podnožkami mnoho chlapcov a dievčat vo veku od 7 do 12 rokov. Niektoré deti už sedeli na stoličkách a na kolenách mali položené povoskované doštičky, pretože stoly v školách neboli.

Učiteľ posadil Gaia medzi najmladších žiakov: „Možno sú niektorí prekvapení, ako vyzerá naša škola, zapamätajte si jedno: nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá, nie je podstatný priestor, ale to, čo sa v ňom spolu naučíme!“

Učiteľ potom prikázal žiakom, aby opakovali písmená. Úlohou bolo, aby sa žiaci naučili abecedu a aby vedeli presné poradie písmen. Jeden zo žiakov sa hanbil a začal bojazlivo koktať. Učiteľ žmurkol okom: „Chlapče, poznáš slávneho Cicera? Časom tohto múdreho muža spoznáš. Aj on na začiatku koktal a jeho učiteľ Molon mu povedal, že to nie je chyba, práve naopak – jeho prejavu to dodáva zaujímavosť i vytvára dojem poctivosti. Umiestni svoj hlas do strednej oblasti, tam je tvoja sila. Nie príliš vysoko, a nie príliš nízko. Zapamätaj si jedno, cvič tak, že stále recituj, recituj a ešte raz recituj písmená, potom slová a nakoniec celé verše.“

Keď sa skončila hodina čítania, učiteľ zavolal sluhu, ktorý priniesol veľké písmená vyrezávané zo slonovinovej kosti. Žiaci ich mali napísať na svoju voskovú tabuľku.

Niektorým žiakom išlo písanie horšie. Keď to učiteľ zbadal, rozdal im kovové doštičky, v ktorých boli vyrezané podoby písmen: „Tieto kovové dosky si položte na svoje voskové doštičky a obkreslite podoby písmen pomocou stilusu.“ 

Stilus bol ostrá tyčinka, ktorá sa používala na písanie. Deti v škole mali stilus vyrobený zo slonovinovej kosti, aby sa náhodou neporanili. Dospelí a aj učiteľ mali stilus vyrobený zo železa.

Po hodine písania začala hodina počítania, čiže aritmetika. Keďže Gaius patril medzi najmenších, tu deti počítali na prstoch. Jeden a dva na pravej ruke, tri a štyri na ľavej. Keď túto úlohu zvládli, prešli na počítanie desiatok, stoviek a tisícok posúvaním kamienkov na calculi v riadkoch počítadiel. 

Gaius spozoroval, že aj staršia skupina sa zaoberá počítaním. Učiteľ vysvetľoval: „V jednom denári sú 4 sestercie alebo 16 assov. Koľko medených asov má 1 sestercius? Povedz mi to ty, Cornelius!“ Cornelius sa postavil: „V jednom sesterciu sú 4 assy.“ „Správne“, odpovedal učiteľ, „a keď teraz k jednému sesterciu pridáme 4 assy, akú časť denáru to predstavuje?“ Chlapec chvíľu premýšľal: „Jednu štvrtinu.“ „Zle! Ak budeš takto počítať, keď vyrastieš, určite prídeš na mizinu.“ Cornelius sa spamätal: „Polovica denáru.“ „To je už lepšie,“ odpovedal učiteľ.

Ferula ťa naučí

Uprostred učiteľovho vysvetľovania začal jeden z chlapcov šepkať niečo do ucha svojmu spolužiakovi. V okamihu, metla ferula, ktorú učiteľ držal v pravej ruke počas celého vyučovania, skončila na pleci rušiteľa hodiny. Chlapec poslušne natiahol ruku a učiteľ mu dal po nej metlou: „Ja ťa naučím vrtieť sa a vyrušovať!“ 

Gaius sa zľakol a spomenul si na Titove slová, že aj on dostane metlou a začal plakať. Prišiel k nemu učiteľov pomocník: „Prečo plačeš, Gaius? Si unavený? Alebo niečomu nerozumieš?“ „Bojím sa a chcem ísť domov.“ „Nemusíš sa ničoho báť, takýchto malých chlapcov, ako si ty, u nás netrestáme.“ A s týmito slovami mu učiteľov pomocník podal chutný koláč. 

Gaius sa upokojil a obzeral sa dookola, aká je škola zaujímavá. Počas vyučovania často prídu cudzí ľudia, vzadu v kúte sedí otec jedného chlapca, ktorý počúva, ako odpovedá jeho syn, dve otrokyne, ktoré sedia v rohu a ticho sa o niečom rozprávajú. Na drevenej stene zbadal vyryté maličké kresby, nápisy a všelijaké písmenká. Ale keďže ešte nevedel čítať, dal si predsavzatie, že sa to čím skôr naučí, aby sa dozvedel, aký odkaz mu zanechali jeho starší spolužiaci, a rozhodol sa, že aj on nejaký vyryje, keď sa naučí písať. 

Vyučovanie trvalo 6 hodín. Po škole ho vonku čakal brat Titus i otrok a išli spolu domov. Učitelia boli odmeňovaní sumou 8 assov na žiaka na mesiac. Preto boli veľakrát odkázaní aj na iné finančné zdroje, museli požiadať o to, aby mohli vykonávať ponižujúcu prácu verejného pisára.

Správny učiteľ

Podľa Marca Fabiana Quintiliana hrá učiteľ hlavnú úlohu ,,...vo výučbe a k žiakom sa má správať ako otec, aby si mysleli, že zastupuje miesto tých, ktorí mu zverili svoje dieťa na starosť. Mal by byť bez nerestí a nemal by byť nečestný. Mal by byť prísny, ale nie zamračený, mal by byť mierny, ale nie ľahostajný. Mal by často a veľa hovoriť o tom, čo je dobré a čestné, pretože čím viac bude takto hovoriť, tým menej bude nútený trestať. Nemá sa poddávať hnevu, ale súčasne nesmie ignorovať chyby, ktoré vyžadujú nápravu. 

Pri svojom vyučovaní musí byť poctivý, pripravený na otázky. Ochotne by mal odpovedať na pripomienky a sám s otázkami obracať sa na tých, ktorí sa nepýtajú. Pri chvále svojich žiakov nemá byť ani príliš zdržanlivý, ale zase nemá žiaka prechváliť, prvé vyvoláva nechuť k práci, to druhé prílišnú hrdosť. Pri opravovaní chýb by nemal byť hrubý a v žiadnom prípade by nemal žiaka urážať. Spôsob, akým niekedy učitelia karhajú, vyvoláva dojem odporu, a to žiakov mnohokrát odrádza od štúdia. Pri správnom vzdelávaní žiaci pozerajú na svojho učiteľa s láskou a úctou.“

Ladislav Župčan a Martina Župčanová