Ďakujem ti, mami!

Občas od učiteľov počujem, že tam, kde rodina neplní svoje funkcie, učiteľ nič nezmôže. Nemám rád tento odzbrojujúci a demotivujúci postoj, hoci vplyv rodinnej výchovy na rozvoj dieťaťa aj ja považujem za kľúčový. Verím dokonca aj v opak: tam, kde sa rodina stará o rozvoj svojich detí dobre, ani zlá škola nič nezmôže a dieťa „nepokazí“. Niečo o tom viem – v jednej takej rodine som vyrastal.

Mama sa so mnou vždy veľa rozprávala, a to občas aj celkom dospelácky. Možno aj preto moja prvá veta v škôlke znela: „Mama mi povedala, aby som sa tu správal civilizovane.“ Učiteľky skoro odpadli – od trojročného dieťaťa ešte také asi nepočuli.

Mama mi vždy všetko vysvetľovala. Nikdy som na otázku „Prečo?“ nepočul odpoveď „Lebo som povedala.“ Príkazy alebo zákazy som dostával vždy aj s vysvetlením, prečo sa to odo mňa žiada. Ak som niečomu nerozumel, mama mi to trpezlivo vysvetľovala. (Dlho som si lámal hlavu napríklad nad tým, ako môže byť Lackov brat Tomáš nižší, hoci je starší.)

Mama bola vášnivý čitateľ, takže náš maličký byt bol plný kníh. Aj mne veľa čítala a dostával som veľa kníh. Nebránila mi, keď som sa učil čítať a písať dlho pred nástupom do školy.

Rodičia chápali, aké dôležité je ovládať cudzie jazyky. Už od druhej triedy ma preto dali do (výbornej) základnej školy s vyučovacím jazykom nemeckým. Od piatej triedy mi pribudla ruština a od šiestej či siedmej angličtina. Neskôr mama objavila nejaké prázdninové jazykové kurzy a nahovorila ma, aby som to išiel skúsiť. Bol som niekoľkokrát (ešte ako žiak ZŠ) a bolo to skvelé.

Mama ako bývalá skautka vedela hrať na gitaru. Často sme si doma sadli, mama hrala a spievala, ja som bubnoval vareškou na knihu. Keď mi narástli prsty, dostal som vlastnú gitaru a hrávali sme spolu.

S tou gitarou to nebolo úplne jednoduché. Boli sme totiž pomerne chudobní – otec bol na invalidnom dôchodku a žili sme iba z maminho platu. Rodičia však nikdy nešetrili na veciach, ktoré ma mohli nejako rozvíjať. Mal som veľa kníh, stavebnicu Merkúr, gitaru a keď ma chytila astronómia, kúpili mi aj ďalekohľad.

Mama sa nikdy veľmi netrápila mojimi známkami. Videla, že mám veľa záujmov, že som v niektorých oblastiach dobrý (napr. v matematike, jazykoch...), a tak pokojne prežila nejakú tú trojku z telocviku.

Rodičia mi umožnili zbierať životné skúsenosti. V puberte potrebuje mladý človek vyraziť z rodného hniezda a spoznávať svet a ľudí. Ibaže mnohí rodičia sa boja a deti nikam nepúšťajú, vraj „aby sa im niečo nestalo“. Aj moji rodičia sa báli, ale dovolili mi (ako žiakovi ZŠ) preháňať sa na bicykli po celej Bratislave, pustili ma (ako stredoškoláka) stopom naprieč Bulharskom, púšťali ma (ako vysokoškoláka) každý druhý víkend s horolezcami do Tatier. Klobúk dolu!

A ešte niečo dôležité: rodičia mi dôverovali a rešpektovali moje rozhodnutia. Sám som si vybral strednú aj vysokú školu. Dávali mi najavo, že som zodpovedný sám za seba a že ma považujú za dostatočne rozumného, aby som sa správne rozhodol. 

Často si uvedomujem, ako pri všetkom, čo robím, profitujem zo základov, ktorých sa mi dostalo vďaka takejto rodinnej výchove. Týmto krátkym spomínaním chcem povzbudiť aj iných rodičov, aby sa svojím deťom venovali, dbali o ich rozvoj a nespoliehali sa v tomto smere iba na školy.

Mimochodom, mama si zachovala úžasnú duševnú kondíciu až do pokročilého veku. Študovala 11 rokov na univerzite tretieho veku a ešte ako 83-ročná denne surfovala po internete či diskutovala na Facebooku. A poctivo čítala každé jedno číslo DOBREJ ŠKOLY.

Žiaľ, tento úvodník si už neprečíta. Ďakujem Ti, mami! 

Vladimír Burjan