Pridané: 2.10.2014 | Prečítané: 3304 x
Pred rokom nám priamo v škole zomrel kolega Mišo Krajňak. Zrazu som zistil, že v tom vážne sa tváriacom ŠVP chýba tá najvážnejšia vec, ktorá nás všetkých čaká. Mám sa tváriť ako učiteľ medzi plačúcimi žiakmi? Ako dlho trvá bolesť? Môžem do triednej knihy zapísať: nie som schopný učiť, lebo som prišiel o priateľa? Ani po roku neviem odpovedať. Stále vidím Miša, ako cez hodinu otvorí dvere, zakrochká hračkárskym prasiatkom a ujde. Pamätám si jeho výrok zo začiatku roka: učil by som, no nemám koho a keď mám koho, nemám kde.
Po roku sme pripravili spomienku na Miša. Prasiatko zakrochkalo cez školský rozhlas. Na chodník sme napísali jeho trojveršie, keď odchádzame, lúčime sa s ním. Žiaci prišli oblečení v jeho obľúbených šuštiakoch a školu vyzdobili prasiatkami a jeho výrokmi. Spomienkový beh Michala Krajňaka nevyhral ten, kto dobehol prvý, ten mal titul Najväčšia sviňa, ale ten, kto bol posledný, lebo na Miša spomínal najviac. Čítam si odkazy žiakov pre Miša a zisťujem, že ako učiteľ sa musím ešte veľa učiť.
Marián KIČINKO
SOŠ, Komenského 12, Trebišov