Skutočný príbeh: Perfektný plán

V rubrike Skutočný príbeh uverejňujeme príbehy, ktoré sa skutočne stali v našich školách a potom o nich diskutujeme s našimi čitateľmi. Prečítajte si príbeh do októbrového čísla, ktorý nám napísala jedna učiteľka na prvom stupni:

 „Konečne piatok! Pani učiteľka sa teší, že predposledný týždeň tohto školského roka vyjde zo školy a zanechá tam všetky starosti o školské deti. Je treba načerpať cez víkend nové sily do posledného týždňa. Jednou nohou som už bola zo školy von, vtom ma dobehne Danko, žiak druhej triedy. So strachom v očiach mi oznámil, že jeho 10-ročný brat išiel práve do kníhkupectva ukradnúť knihu. So spolužiakom. Majú to vraj dobre premyslené, ale predsa sa o svojho brata veľmi bojí. Nedalo by sa s tým niečo urobiť? Rýchlo som zistila číslo na mobil jeho brata. Volám: „Marek, počúvaj, viem čo chceš urobiť. Nerob to, majú tam kamery, zoberú ťa policajti, bude zle!“ Odpoveď? „Pani učiteľka, nebojte sa, my to máme dôkladne premyslené.“ Myslela som si, že zle počujem! Ešte pár slov varovania. „Urobíš to, Adam?“ Ticho. „Keď to urobíš, príď za mnou v pondelok do triedy. Keď to neurobíš, nemusíš za mnou chodiť a nikomu to nepoviem.“

Po čine

V pondelok prišiel. Urobil to, boli dvaja a každý zobral jednu knihu. Mali to ozaj dokonale pripravené. Už vo štvrtok z kníh odstránili čipy, sú to kovové pliešky vnútri knihy, keby ste nevedeli. Ja som to nevedela, oni sa to dozvedeli z „múdrej knihy“! V piatok išli naisto. Vedela som, že musím niečo urobiť. Už cez víkend som rozmýšľala, že keď to nahlásim vedeniu, bude pre chlapcov zle-nedobre. Na našej škole je disciplína na prvom mieste a tresty sú naozaj prísne. Ale bez trestu to nemôže zostať. Zároveň som ich chcela pochopiť. Viem, že aj môj syn v ich veku nie je vždy vzorný a už vyviedol všeličo. Uvedomila som si, že chlapci sú z dobrých rodín, že pre nich ide o dobrodružstvo a  neuvedomujú si vážnosť situácie. Alebo je v tom aj niečo iné? Spýtala som sa ho na zopár podrobností a pustila ho naspäť jeho triedy.

Začala som konať. Zavolala som jeho ockovi a dohovorila si s ním stretnutie po vyučovaní, pre istotu nie v škole, ale v neďalekej kaviarni. Nevedel o ničom. Potom som sa skontaktovala s mamou druhého chlapca, hovorme mu Ivan. Tá prišla ihneď. Skvelá mama, ale tiež nič nevedela, len skonštatovala, že naozaj majú doma takú knihu. Ivan jej povedal, že mu ju Adam požičal. Priznala, že Ivan často klame a málokedy prizná vinu. Čo ďalej? Pozvala som aj ju na stretnutie s Adamovým ockom.

V kaviarni sme sa stretli piati. Ja, Adam s Ivanom, vyľakaná mama Ivana a ustarostený ocko Adama. Chlapci boli celkom v pohode, stále si neuvedomovali, čo urobili. Keď mi Adamov ocko rozprával, že v ich triede sú zvláštne vzťahy medzi chlapcami, vtedy si Adam zakryl oči rukami a začal plakať. Tak a je to jasné. Marek bol v triede novým žiakom, ktorý nebol prijatý do kolektívu a týmto činom chcel dokázať svoje hrdinstvo. Ivan sa však stále vyhováral, zvaľoval vinu na Adama, nepriznal sa. On knihu neukradol. To Adam. Mama Ivana však verila Adamovi. Bolo vidieť, že to urobili obidvaja, len nápad to bol Adamov.

Druhý perfektný plán

Poslali sme chlapcov ďalej od nášho stola. Sadli si na neďaleké schody a mlčali. Čo s nimi? Vysvetlila som rodičom, prečo som to nenahlásila vedeniu. Trest by bol veľmi tvrdý. Ako mama rovnako starého chlapca si myslím, že v tomto prvom prípade by mohli byť rodičia tými, ktorí ich potrestajú. Nabudúce už by im to tak ľahko neprešlo. Ako ich ale potrestať? Padol návrh ocka, odvážny, riskantný. Všetci sme však súhlasili, keď sme sa na to dali, musíme dobojovať všetci. Mama Ivana išla s chlapcami pre jednu ukradnutú knihu, druhú mal Adam pri sebe. Ocko Adama si išiel akože „vybaviť odklad pracovného stretnutia“. Neskôr sme sa mali stretnúť pred kníhkupectvom. Chlapci sa ospravedlnia, knihy vrátia. Ja pôjdem od prípadu bokom, svoju úlohu som si splnila.

Pravda však bola taká, že ocko išiel dopredu do kníhkupectva, aby sa stretol s vedúcou. Porozprával jej náš príbeh a naplánovali scénu pre chlapcov. Akú? Chlapci prišli s mamkou, priznali sa, ospravedlnili sa a oľutovali svoj čin, knihy museli vrátiť. Pani vedúca (ináč matka troch chlapcov) začala hrať dohodnutú scénu: veľmi sa hnevala, vyčítala, zobrala telefón – že ide telefonovať na políciu. Roztrasení chlapci hľadali pohľadom pomoc u rodičov. Tí sa pridali akože k chlapcom a prosili, aby im ešte tentoraz odpustila. Vedúca súhlasila, chlapci knihy vrátili, rodičia ich museli aj zaplatiť (peniaze však vedúca potajomky vrátila naspäť rodičom), dodala ešte prísne pokarhanie a ponaučenie. Potom sa rozlúčili. Vedúca prekvapená zodpovedným prístupom rodičov, rodičia vďační super vedúcej a chlapci ponaučení. Dúfajme.

Rozprávka? Nie, ozajstný príbeh s dobrým koncom. Potrestať deti za ich poklesky nie je ľahké. Človek vždy hľadá spôsob, ako to urobiť čo najlepšie. Kto vie, či to bolo správne. Myslím si, že málokedy existuje jedno správne riešenie."

Čo si myslíte o tom, ako sa situáciu rozhodla riešiť učiteľka? Čo by mala riešiť škola a čo rodičia? (Najzaujímavejšie názory uverejníme v októbrovej DOBREJ ŠKOLE.)