Segregáciu rómskych detí je možné riešiť

Nečinnosť štátu či mlčanie odborníkov dáva priestor na generovanie viacerých, často naivných predstáv o tom, ako segregáciu rómskych detí v slovenských školách riešiť. Podľa predstáv niektorých ľudsko-právnych aktivistov segregáciu možno vyriešiť tak, že na Slovensku zrušíme špeciálne školy. Nie je to celkom tak.

Celoživotnú cestu rómskych detí, ktoré sú neoprávnene preraďované do špeciálnych škôl, v skutočnosti nepredurčuje samotná budova školy s nápisom „špeciálna”, ale jej vzdelávací program. V tomto prípade zhotovený podľa variantu A – pre ľahké mentálne postihnutie. Ak sa žiaci vzdelávajú podľa programu špeciálnej školy, existuje iba malá šanca, že ak svoj sociálny hendikep prekonajú, vrátia sa k vzdelávaciemu programu základnej školy. Navyše, mnohé z rómskych detí, ktoré boli neoprávnene preradené do špeciálnych škôl, nemajú po ukončení štúdia možnosť zmaturovať a pokračovať v štúdiu na vysokej škole, hoci by im to za bežných okolností ich intelekt a schopnosti dovolili. Ak chce teda niekto zrušiť špeciálne školy, nech ich pokojne zruší. Niektorým určite chýbať nebudú. Rovnako ale platí, že takýto prístup nerieši podstatu problému segregácie. Pretože predmetom riešenia nemá byť budova školy, ale nesprávne pridelený vzdelávací program.

Práve podľa neho sa rómske deti v mnohých prípadoch vzdelávajú aj pod strechami základných škôl. V znení „integrovaného vzdelávania” je vzdelávací program špeciálnej školy na Slovensku mobilný. Psychológovia a špeciálni pedagógovia teda nerozhodujú o tom, kde sa žiaci budú vzdelávať, ale v prvom rade podľa čoho sa budú vzdelávať. A to je koreň celého problému pri diskusii o (ne)existencii špeciálnych škôl na Slovensku. Spor o odpoveď na otázky ,,kde sa rómske deti budú vzdelávať” a „ako sa budú vzdelávať” je zároveň sporom o to, ako riešiť segregáciu v školách. Už roky sa totiž odborníci na úrovni štátu, ale rovnako medzinárodné a mimovládne organizácie, prú, či sa rómske a nerómske deti majú vzdelávať spolu v jednej budove školy, alebo či stačí deťom poskytovať len dobrú kvalitu vzdelávania – bez ohľadu na to, kde a s kým sa vzdelávajú.

V prvom prípade ide o uplatnenie etického prístupu pri riešení segregácie. Má zabrániť bezdôvodnému oddeľovaniu rómskych detí od ostatných na základe ich etnicity a sociálneho postavenia. Ponúka spoločné vzdelávanie, ktorého cieľom je redukovať vzájomné predsudky a stereotypy na obidvoch stranách. Takto by škola dokázala generačne rekonštruovať aj predsudky celej spoločnosti. V druhom prípade ide o pragmatický prístup pri riešení segregácie. Aj rómske deti by podľa neho mali mať vytvorené podmienky na to, aby dosahovali predovšetkým dobré učebné výsledky. Pretože tie predurčujú ich budúce zamestnanie a ďalšiu kariéru. V prípade úspešného vzdelávania potom nezáleží na tom, či sa odohráva v strede alebo na okraji mesta. Nie je dôležité, či je spoločné alebo oddelené.

Samozrejme, ideálne by bolo, ak by sme etický a pragmatický prístup pri riešení segregácie vedeli naplniť súčasne a za každých okolností. Žiaľ, nie vždy sa to dá. Áno, sú „rómske” a „nerómske” školy v bezprostrednej blízkosti. A vtedy by malo byť úplne normálne, aby sa všetky deti vzdelávali spoločne. Presne tak, ako o tom nedávno rozhodol Okresný súd v Prešove v prípade Základnej školy v Šarišských Michaľanoch. Sú ale aj budovy škôl, ktoré sú od seba vzdialené často desiatky kilometrov. A podobne sú problémom školy, ktoré vznikajú „pod oknami” chudobných osídlení Rómov, resp. v obciach a mestách s väčšinovým zastúpením rómskeho obyvateľstva. Tu sa spoločné vzdelávanie realizuje len veľmi ťažko a mohlo by ísť až na úkor samotnej kvality. Navyše je ťažké uplatniť spoločné vzdelávanie napríklad v súkromných alternatívnych školách pre rómske deti. Alebo v národnostnom (resp. jazykovom) vzdelávaní pre Rómov, ktoré je žiadané a postavené na dobrovoľnosti.

Niektorí odborníci navrhujú, aby sme v takýchto prípadoch rómske deti zvážali autobusmi do „nerómskych” škôl. Naopak, môžeme sa prikloniť k riešeniu, ktoré využívajú Francúzi, keď pre chudobné deti z etnických skupín vytvorili v prostredí, kde žijú, takzvané zóny prioritného vzdelávania. Vo všetkých modeloch treba napokon vždy a za každých okolností uplatniť pragmatický prístup, pri ktorom je dôležitá kvalita vzdelávania. A netreba sledovať kvalitu vzdelávania len v dobrovoľne segregovaných školách, ale aj v integrovaných, zmiešaných školách. Často sa totiž stáva, že aj vnútri samotných škôl, ktoré sú na pohľad integrované, sa rómski a nerómski žiaci učia v oddelených triedach. A interakcia medzi rôznymi skupinami detí v škole vytvára často napätie a konflikty. Takéto prípady potom ústia do „bieleho odlivu” detí zo škôl alebo do (samo)vyčleňovania sa rómskych detí do „vlastných” škôl.

Ide o zručnosť vedieť budovať v školskom prostredí pocit istoty a bezpečia pre všetky deti, ktorá chýba mnohým školám. Najjednoduchšia forma, ktorá sa potom ponúka je, že deti od seba oddelíme. Po čase takéto oddelenie vyúsťuje do zvyku. Oddelené vzdelávanie v rámci jednej školy sa stáva prirodzenou miestnou normou pre všetky subjekty vzdelávania. Pre učiteľov, deti aj ich rodičov.

V takomto prípade ide už o spomínaný etický problém, ktorý súčasne generuje pragmatický problém pri riešení segregácie. A síce, že oddelené skupiny detí ochudobníme aj o výhody sociálneho učenia, ktoré integrované vzdelávanie so sebou prináša.

Rozumiem idealistom, ktorí chcú za každú cenu uplatniť etický princíp pri riešení segregácie a vytvoriť podmienky pre spoločné vzdelávanie aj tam, kde to z objektívnych dôvodov jednoducho nie je možné. Prvoradou otázkou pri riešení segregácie pre nás teda je, v ktorých prípadoch je potrebné uplatniť etický aj pragmatický prístup súčasne a kedy je potrebné uplatniť len pragmatický prístup, pri ktorom budeme sledovať poskytovanie kvality vzdelávania a dosahovanie dobrých učebných výsledkov u žiakov.

Zaujímavé napokon je, že na segregáciu rómskych detí máme každý z nás celkom odlišný pohľad. Pomohlo by napokon, keby štát vytvoril celonárodné štandardy, ktoré by segregácii dali meno. Také, ktoré by pomenovali, čo segregácia rómskych detí je a čo už nie. Aby bolo jasné, aké chyby treba vo vzdelávaní rómskych detí odstrániť, a čo treba ponechať. Aby učitelia nemuseli opakovať stále tie isté chyby. A aby aj štát, nezávislí odborníci, školská inšpekcia a ľudsko-právni aktivisti mohli segregáciu rómskych detí v školách na Slovensku monitorovať a upozorňovať na ňu. 

Vlado RAFAEL
Nadácia otvorenej spoločnosti (OSF)

Ďalšie zaujímavé články nájdete na www.dobraskola.com a na www.burjanoskole.sk