Priveľa otázok? Ideálne na besedu.

Chceli by ste mať na literatúre živého Hviezdoslava? Čo by ste sa ho spýtali? Dovolili by ste žiakom klásť mu otázky? Provokovali by ste ho textom Jany Juráňovej Žila som s Hviezdoslavom? Trúfli by ste si vôbec na takúto debatu? 

Vďaka projektu Živý bič som začal niečo podobné riešiť v súvislosti s autorom, ktorého mi závidí množstvo slovenčinárov. Do našej školy bol ochotný prísť Stanislav Rakús. Počiatočnú eufóriu postupne vystriedali obavy. Nebude čitateľsky náročný autor fungovať na žiakov opačne a od literatúry ich odradí? Mám ich nútiť čítať? Budú mať o neho vôbec záujem? Akým spôsobom propagovať besedu? Najviac som sa bál, že žiaci toto stretnutie privítajú len ako možnosť vyhnúť sa vyučovaniu.

Fáza očakávania

Rozhodol som sa pre riskantnú elitársku cestu. Triedy si museli účasť na besede vybojovať. Úloha bola jednoduchá – na toaletný papier napísať čo najviac údajov z autorovho životopisu. Na jeden ústrižok jeden údaj. Po roztočení toaletných papierov na chodbe najdlhší záznam zvíťazil. Malo to aj nečakaný marketingový efekt – sledoval som tváre zarazených žiakov, ktorí sa snažili pochopiť, prečo chodím po škole s toaletným papierom. Možno pobúrene šomrete, že také niečo sa serióznemu autorovi nemá robiť. Ja sa bránim, že aj takto sa dá žiakom ukázať živosť literatúry. Papier bol len médiom a presnou pomôckou pri určovaní najdlhšieho životopisu.

Nasledovala najťažšia fáza. Mám nútiť žiakov Rakúsa čítať? Má zmysel beseda bez čítania? Nakoniec som čítanie ponechal dobrovoľné a viacerí sa oň pokúsili. Úsmevná bola situácia, keď si žiačka z knižnice požičala Rakúsov literárnovedný text a po niekoľkých vetách sa vzdala. Postačilo to však na to, aby sme sa dostali k debate o literárnej vede. Žiačke, ktorá čítala Fázu uvoľnenia, som priebežne slúžil ako výkladový slovník, tá čítala naozaj so záujmom, no najmä rovinu určenú pre sémantického čitateľa. Má zmysel robiť besedu pre jedného žiaka?

Ako učiteľ pedagogickej školy som využil hodinu metodiky literárnej a jazykovej výchovy a žiaci spracúvali rozprávky z knihy Mačacia krajina do podoby výstupov. Tu už museli budúce učiteľky porozumieť textu a čitateľský prienik bol hlbší.

Fáza rozuzlenia

Zabudol som spomenúť najsilnejšiu motiváciu. Stanislav Rakús v Trebišove začínal učiť a boj s veľmi svojským prostredím spracoval práve vo Fáze uvoľnenia. Prakticky sme si vysvetľovali, prečo rozprávač nie je priamo autorom, čo v žiakoch vzbudilo prirodzenú zvedavosť, nakoľko sú bizarnosti v texte pravdivé. Naozaj učiteľ pred žiakmi vyskakoval cez okno?

Do školy, v ktorej je zrejme najčítanejšou knihou 50 odtieňov sivej, mal prísť autor, ktorý je jej literárnym protipólom. So žiakmi sme skúšali klásť otázky: jedna žiačka predstavovala autora a my sme zvažovali, či sú naše otázky zmysluplné. Prekvapila ma žiadosť žiakov, ktorí si chceli otázky napísať na papieriky a ja som ich mal skontrolovať. Odmietol som to a prenechal im existenciálnu slobodu.

Počas besedy na niektoré moje problémy Stanislav Rakús priamo odpovedal. Aj on ich ako učiteľ zažíval. Nie každý žiak je schopný byť semiotickým čitateľom, literárne boje s tými ostatnými ma dennodenne trápia. Porozumel som jeho krédu Všetkým niečo a niekoľkým všetko. Dopracovali sme sa aj k povinnej literatúre, ktorej súčasťou by sa nechcel stať, aj keď, paradoxne, tá ho priviedla k skutočnému čítaniu.

Žiakov zaujal Rakús ako rozprávač, pomedzi výborne prerozprávané historky naznačil aj to, že dobrá literatúra musí mať presah. Má ho aj 50 odtieňov sivej? S obavami som vytiahol toaletný papier so životopisom. Pochopil. A zobral si ho na pamiatku. Som rád, že moji žiaci mohli stretnúť takého charizmatického človeka, s Hviezdoslavom by to dopadlo asi horšie. Nastáva fáza uvoľnenia, beseda mala zmysel minimálne pre jedného človeka – pre mňa.

Marián KIČINKO