Bol žiakom Súkromnej základnej školy pre žiakov so všeobecným intelektovým nadaním v Bratislave na Bajkalskej ulici, keď ako deviatak natočil svoj posledný skoro hodinový film Symbol monarchie. Momentálne Peter Poch pokračuje v štúdiu na škole s rovnakou adresou, ale už ako gymnazista. Za druhý najväčší míľnik svojho života, hneď po narodení, považuje to, že nastúpil práve na túto základnú školu. Tam sa mu triednou stala zástupkyňa Hanka Cifrová, ktorá ho vždy podporovala a pomáhala mu pri jeho vizionárskych filmárskych projektoch. Spoznal tu aj svojho najlepšieho kamaráta Jakuba Slivku, ktorý je zo známej slovenskej filmárskej rodiny. Jednoducho osud. Rozprávala sa Martina Sondej.
Máš čerstvých 17 rokov. Pred takmer dvoma rokmi si natočil hraný film s názvom Symbol monarchie o Františkovi Jozefovi ll. Ako môže len 15-ročný chlapec natočiť film?
Mojou hlavnou inšpiráciou, prečo som vôbec začal točiť, bol akčný seriál Kobra 11. To ma naučila pozerať moja babka (smiech). Ale už ako malý som sa hrával s autami, posúval som si ich popred oči, robil som záber, akože letí kamera.
A keď som bol štvrták na základnej, tak som začal so spolužiakmi robiť akýsi remake tohto seriálu pod názvom Škorpión 7. Rozplánovali sme vraždu, ako človek vypadne z okna, že miesto neho to bude len plyšový medveď.
Prečo historická postava Františka Jozefa II.?
Mali sme dejepisného poradcu, našu učiteľku dejepisu Barboru Ulrichovú. Pomáhala nám už aj predtým s dokumentárnym filmom V tieni komunizmu. Už pri tomto filme sme požiadali o dotáciu Nadáciu Orange. Na jeseň 2012 prišla dejepisárka na hodinu s tým, že začíname preberať monarchiu. Najprv to mal byť film o Františkovi Jozefovi a jeho žene Sissi (o Alžbete Bavorskej, pozn. redakcie). Vedel som, že môžeme znova požiadať o dotáciu, tak sme to skúsili. Teraz sa chystáme natáčať poviedky Edgara Allana Poa, takú mini sériu. Tam ma inšpirovala kniha.
Ako to bolo s Múzeom mesta Bratislavy, kde vám dovolili točiť Symbol monarchie?
Boli sme tam kedysi na exkurzii a mne už vtedy napadlo, že sú to dobré priestory. Tak si to Hanka s Barborou rozdelili, Hanka vybavila múzeum, Barbora Schlosshof. Kostýmy sme mali z Attack filmu (filmové štúdio vlastní rodina Slivkovcov, pozn. redakcie)
Ako sa točilo a ako ste sa dopravovali do Schlosshofu?
Pomohli nám rodičia. Išli vždy tri-štyri viacmiestne autá. Techniku sme naložili do našej dodávky. Na pľaci bola z dospelých vždy Hanka a točili sme v čase, keď boli na našej škole maturity.
Ako znášala škola, že ste od decembra do júla chodili natáčať každý pondelok do múzea? Nebol problém s učením?
Chýbali sme asi šesť – sedem plnohodnotných pondelkov. Ale ono je to tak, keď prebieha takýto proces, ľudia sa búria. Celé je to otravné. A ešte keď máte niekde byť na siedmu! Človek akoby nechcel vidieť dopredu, lebo momentálne je to pre neho nevyhovujúce. A keď si potom začne hovoriť: veď zajtra, tak to už potom neurobí nikdy. Stále treba byť o deň dopredu. Nuž ale potom, keď je to hotové! Akí sú všetci vytešení, na premiére sa bavia, diskutujú...
Vo filme mi prekážala jedna vec, ale len v istých momentoch, a to neherci, hoci predstaviteľ hlavnej úlohy bol výborný. Všetko to boli tvoji spolužiaci.
Toto mi povedali takmer všetci. Vznikla totiž taká vec, že vizuálny obraz je v kontraste s herectvom/neherectvom, ktoré tak trošku môže diváka rušiť. Teraz pri už spomínaných poviedkach od A. E. Poa sme oslovili budúcu herečku z VŠMU. A ideme aj ďalej brať zo študentov herectva.
Väčšina mladých ľudí potrebuje k svojej prezentácii priestor, aby „boli videní“. Ty, naopak, si tá riadiaca sivá eminencia. Nikdy si nechcel stáť pred kamerou?
V Symbole monarchie je len môj hlas. Ja by som to na pľaci ani nemal šancu stihnúť, veď okrem réžie a kamery mám na starosti ďalších milión vecí. Ale ešte na začiatku som hrával vo svojich filmoch, keď nemal kto.
Jazyk, ktorým hovoria hlavní hrdinovia, je zaujímavý tým, že reflektuje danú dobu a tiež spoločenský status postavy. Pomáhal ti niekto po obsahovej, ale hlavne po štylistickej stránke s písaním scenára?
Symbol monarchie sa nakrúcal asi až podľa štvrtej verzie scenára. Vždy si scenár prechádzam a vyhadzujem slová, ktoré sú moderné, a nahrádzam ich neutrálnymi slovami. Už od troch rokov čítam, prevažne encyklopédie, potom aj odborné články.
Ale obrovskú zásluhu na tom nesie moja slovenčinárka Ivona Havelková, ktorá nás od siedmej triedy každý štvrtok trápila s esejou na nejakú aktuálnu tému. Ona do nás tú štylistiku natlačila. Na hodinách som sa toho veľmi veľa naučil tak nepriamo, ani som nechcel, ale išlo to. A scenár vždy nechávam prebehnúť viacerým ľuďom rôznych pováh a zaradení. Pozorne počúvam, čo mi naň hovoria, čo je vhodné, čo sa nehodí. Analyzujem.
A ako prijímaš kritiku? Predsa len, pracuješ na scenári dlho, celé týždne. A skritizovať niečo sa dá za pár minút.
Dlho som to nemal rád. Veľmi si to chcem vypočuť, zaujíma ma iný názor, ale vždy ma to aj hnevá. Teraz sa to snažím brať už viac s humorom.
Keď striháš film, ako si vyberáš z dvoch-troch dobrých záberov ten najlepší?
V priemere sa jedna scéna urobí na štyri „tejky“. Ale vždy ideme na dve dobré klapky, čiže ak sa mi jedna páči, vždy urobíme ešte jednu. V drvivej väčšine hneď viem, ktorá je tá lepšia. Ale keď už naozaj neviem, tak si rozdelím obrazovku na dvoje, pozorujem v dvoch obrazoch paralelne scénu. Potom už sledujem hlavne mimiku hercov, či majú priame pohľady, či má scéna v sebe dramatickosť.
Súhlasil by si s tým, aby tvoj film Symbol monarchie bol k dispozícii školám ako učebná pomôcka?
Ale áno, keď sa to bude pozerať, budem rád. Nech to nezapadá prachom. Film sa premietal v bratislavskom kine Lumière, predstavenie bolo len na pozvánky. Aj sa ma pýtali ľudia z kina, či ho chcem zaradiť do programu, ale rozhodol som sa, že ešte tento film nie. Ale Edgarove poviedky im chceme ponúknuť.
Na YouTube som si pozrela aj viacero tvojich filmov o Sherlockovi Holmesovi. Dokonca máš za jeden aj filmové ocenenie Slovenský detský Oscar.
Vyhrali sme ho minulý rok. Dostali sme zvláštnu cenu poroty a nominácie za kameru, réžiu a herecký výkon.
Natočil si pútavý dokument o svojom učiteľovi filozofie a dejín umenia, ktorý je aj vynikajúcim maliarom, o Pavlovi Cesnakovi (svoje dielo vystavoval aj na Bratislavskom hrade). Film má názov Vzpieranie sa ničote. Musím povedať, že vo filme cítiť režisérsku zrelosť. Ako vznikla táto spolupráca?
Prišiel za mnou Pali Cesnak a požiadal ma, či by som nemohol natočiť krátke video o obrazoch na jeho webovú stránku. Ale už po prvom rozhovore som si povedal, že je to množstvo zaujímavého materiálu, že z toho musí byť dokumentárny film. On rozpráva o svojich veciach takým spôsobom, že dokáže vtiahnuť ľudí. Celý dokument má štrnásť minút a každý, ešte aj moji rovesníci mi povedali: ani minútu som sa pri tom filme nenudil.
Aj v tomto filme je veľká symbióza hudby a hovoreného slova. Film má tiež výborný strih. Vieš využiť kopec filmárskych „fintičiek“. Kde sa vidíš o takých desať rokov?
Na Slovensku! Väčšina ľudí si myslí, že mojím cieľom je Hollywood. Ale ja hovorím, že v žiadnom prípade. Treba dostať slovenského diváka naspäť do kina. Ak to porovnám s Francúzmi, Nemcami – oni nemajú problém ísť si pozrieť svoje filmy. Keď tu bol pán minister Draxler, tak som sa ho spýtal, či chodí na slovenské a české filmy, samozrejme, povedal, že nie. Tak som mu povedal, že mojím cieľom je dostať ho do kina na slovenský film.
Čo hovoríš na slovenské seriály?
Je to nekreatívne. Pozitívne na tom je, že ľudia majú prácu. Práve mi viacerí hovorili, že RTVS urobilo seriál, ktorý sa dá pozerať, Tajné životy.
Máš nejaký známy filmársky vzor?
Skúšal som sa zaradiť, kam by som rád patril. Chcel by som to ťahať do drámy. Mojím najväčším vzorom je Miloš Forman, Roman Polanski, ale čo sa týka vizuálneho, tak Ridley Scott. On holduje takému vizuálnemu obžerstvu, je vizuálne veľmi dynamický, obrazové sekvencie, strih – všetko ide strašne rýchlo.
Je možné na Slovensku zohnať na film peniaze? Toľko, aby sa nemuseli robiť kompromisy, ktoré v podstate filmu ublížia.
Audiovizuálny fond dostáva ročnú dotáciu 5 miliónov eur. Je tu ale veľa uchádzačov. Z pohľadu iných kinematografií je 5 miliónov časť rozpočtu určená na mzdy. U nás to má pokryť celkovú produkciu a jeden hraný film môže dostať maximálne 1,2 milióna eur, a to sa musí zhodnúť celá komisia. Bez koprodukcie by sa to dalo len veľmi ťažko. Môžu sa točiť nízkorozpočtové filmy, ako sú napríklad sociálne drámy a dokumenty.
Čo tvoje technické vybavenie? Používaš profesionálnu techniku. To asi nebude lacná záležitosť.
Brigádujem – robím asistenta produkcie na rozprávke Sedem zhavranených bratov, ktorá ide v máji do kín. A tiež nejaké reklamy. Toto sú moje zdroje príjmov. A čo sa týka techniky, tak jednu kameru mám od spolužiakovho otca, ktorý ju zakúpil pre svoju firmu. A druhú mám z Attack filmu od Ľubomíra „Jana“ Slivku.
S jeho synom Jakubom ste kamaráti a na filmoch spolupracujete.
S Jakubom sme úplne odlišné osobnosti: on je tichší introvert, matematicky nadaný logik, ja som humanitne orientovaný. Som výbušný, emotívny extrovert, čo sa ale snažím krotiť. Ako kamaráta mám Jakuba veľmi rád, je to dobrý a čestný človek. A ako spolupracovník – ak o niečo ide, urobí všetko preto, aby to vyšlo.
Ako stíhaš školu?
Stíham, ale o známky mi nejde. Vždy som mal jednotky a dvojky. Ale teraz na gymnáziu sú predmety, ktoré z duše nenávidím, napríklad chémia, radšej by som tento predmet zakázal (smiech). Ešte fyzika a matematika, no dobre. Ale aby som nad nimi strávil kopec času, ktorý môžem využiť kreatívne, tak to nie.
Všade ale hovorím, že mám školu rád, teším sa do nej. Ostatní hovoria, že ju nemajú radi, to je však len umelý stereotyp. Hodiny učenia sa dajú hravo zvládnuť, ak sú tu ľudia, ktorých mám rád.
Čo ďalšie štúdium? Asi sa nestane, že ťa zláka ešte niečo iné ako film.
To už asi nie. A ak študovať, tak možno FAMU. Ale prial by som si na také 3 – 4 roky robiť pre BBC. Ako prax. Neviem, či vôbec chcem ísť niekam ďalej do školy. Škola je na to, aby ľudí dostala do filmového priemyslu, lebo ak niekto filmu rozumie a vie to robiť, tak školu už nepotrebuje. Tarantino alebo Cameron v živote do školy nevstúpili. Ale je to istý trend, že ak nemáte pred menom tri písmenká... No pri filme to tak nefunguje, tam za človeka hovoria jasné výsledky.
Stretol si sa so závisťou?
Tá ozajstná asi len príde. Dá sa na to psychicky pripraviť už len tým, že pripustíš, že príde. Ale nemôžeš vedieť, akou formou. Ja viem o tom odmala, že som iný, hlavne svojimi záujmami. No tí, čo sa mi smiali, dnes so mnou aktívne robia. A sú v tom dobrí.
Ako oddychuješ?
Pri robení filmu, keď niečo vymýšľam, mňa to baví. Alebo sadneme na bicykle a bicyklujeme do Rakúska. A čítam, pri tom vždy zaspím. A počúvam Beatles.
Robíš si plány?
Život sa dá viesť dvoma rôznymi spôsobmi: buď žijem pre tento deň a čo budem robiť zajtra, to prinesie až zajtrajšok. Alebo treba myslieť dopredu. O to sa snažím aj ja. Dokonca aj predvídať.