Pridané: 28.3.2014 | Prečítané: 3323 x
Znovu som sa vrátil zo stretnutia niekoľkých ľudí, ktorí majú spoločnú túžbu vzdelávať sa. Každý sa predstavil a povedal niečo o sebe i o tom, čo robí. Asistentka manažéra, manažér, programátor, finančná poradkyňa, realitná maklérka... Samé zaujímavé povolania. A o každom som sa dozvedel, čo je na ňom zaujímavé, čo dobré a čo zlé. Až na jednu výnimku.
„Jasomlenučiteľka,“ to bolo všetko, čo povedala na prvý pohľad celkom šikovná pani. Čakali sme, čo bude ďalej, ale márne.
Čert ma ide zobrať z týchto jasomlenučiteliek. Ako si vážia samy seba? Ako si vážia svoju prácu? Ako si vážia deti, ktoré učia? Ako si vážia rodičov týchto detí? Asi nie veľmi, keď o tom nechcú povedať ani pár zaujímavých viet. Ešte šťastie, že stretávam aj množstvo učiteliek, ktoré s nadšením rozprávajú o deťoch, o projektoch, ktoré s nimi robili a o tom, ako ich to napĺňa. To sú tie, ktoré si ich okolie váži a nemusia žiadať ministra školstva, aby im zabezpečil lepšie spoločenské postavenie. Veď ktoré iné povolanie má taký obrovský vplyv na ľudí? Jediná učiteľka môže zmeniť životy stoviek detí tým, čo im odovzdá, tým, čo ich naučí. Vo veku, keď je každý vplyv naozaj veľmi významný. A tie stovky detí nesú jej posolstvo ďalej. Na to musíte byť hrdé, pani učiteľky!
Samozrejme predpokladám, že na univerzitách si vážia študentky – budúce učiteľky a vychovávajú ich k hrdosti na učiteľské povolanie. Ale to aj učitelia univerzít musia byť hrdí na to, že pripravujú budúce učiteľky. A tu sa to nejako začína komplikovať, že? Už by som chcel priveľa od priveľkého množstva ľudí. Jednoduchšie je začať u seba. Takže, milé pani učiteľky, veľmi sa teším, že odteraz už budem stretávať iba sebavedomé učiteľky, ktoré sa budú chváliť svojou prácou (a všetko to platí aj pre pánov učiteľov).
Peter BERO