Pridané: 4.9.2013 | Prečítané: 3180 x
„Zdá sa, že vody sa pohli, už len chytiť ten správny prúd a poriadne veslovať,“ týmito slovami som končila vlaňajší report z nášho splavu. Nuž, chvíľu sa tie naše školské vody hýbali a ich pohyb vyzeral veľmi slušne. Zrazu sme však narazili na poriadnu plytčinu, tok sa spomalil a hladinu sčerili nepríjemné kauzy ohľadom financovania ministerstva školstva. Náš lodivod akosi stratil paru a jeho príkazy do podpalubia šťavu a váhu.
Prázdninovo-dovolenkové obdobie prefrčalo, ako vždy, neuveriteľnou rýchlosťou a vlaňajší účastníci splavu Slovenské školstvo dolu vodou, sa začali pripomínať a vyzvedať, či si ho zopakujeme. Nové školské odbory, organizátori splavu, našli dva dôvody na repete: vlani bolo fantasticky a spomínaná plytčina. Prípravy prebehli hladko, záujemcovia pribúdali aj odbúdali, počet sa ustálil na aktívnych 17 plus prizerajúci sa, neskôr večer debatujúci.
V sobotu 24. augusta sme sa, aj napriek nepriaznivým predpovediam počasia a opätovným kritikám zo strany rôznych pochybovačov, nalodili do dvoch raftov a štyroch kanoe a zverili sa vodám Hrona. Posádky boli viac-menej totožné s vlaňajšími a nováčikov sme presvedčili, že o nič nejde, že to hravo zvládnu. Ku podivu, aj napriek suchému letu, bol Hron vyšší ako vlani. Plavba bola plynulá, slniečko usmievavé, vetrík milosrdný. Posádkam sa darilo udržať v suchu, a tak sme si mohli vychutnať krásy okolitej prírody. Večerné táborenie s ohníkom, opekaním a debatou, celkom klasické.
Zmena prišla na druhý deň. Lode si prevzal majiteľ a my sme ostali na suchu, aby sme naše podujatie trochu ozvláštnili. Truhla, veniec, urna, oheň, insígnie, nekrológy... čo iné ako pohreb sa vám vybaví pri týchto slovách? Nechýbal smútočný pochod, spopolnenie a rozptyl pozostatkov do rieky Hron.
Kto bol tým nešťastníkom, pre koho sme pohreb vystrojili? Nuž, čítajte úryvok z nekrológu, ktorý predniesol predseda NŠO Ľ. Sebelédi:
„Slovenské školstvo už roky trpelo ťažkou chorobou, ktorá spôsobila jeho postupné chradnutie a odumieranie. Bohužiaľ, nenašiel sa liečiteľ ani liek, ktorý by mu pomohol túto chorobu prekonať. A stačilo tak málo. Nášmu milovanému školstvu stačilo pravidelne pichať finančné injekcie, ktoré by ho udržali pri živote a nemuseli by sme tu teraz stáť a plakať nad jeho zánikom v dôsledku podvýživy. Isteže chápeme snahy našich otcov – ministrov riešiť podvýživu školstva mnohými náhradnými avšak v svojej podstate len kozmetickými úpravami. Slnko v duši a česť jeho pamiatke.“
Nádej zomiera posledná a tak dávame šancu školstvu na Slovensku, aby vstalo z popola ako bájny vták Fénix. „My sa však nemôžeme spoliehať, že sa jeho obroda udeje ako v legende. Potrebujeme sa spojiť všetci, ktorí máme so školstvom niečo spoločné – teda VŠETCI – učitelia, riaditelia, zriaďovatelia, rodičia, občania mladí, aj tí starší – spojiť sa a presvedčiť vládu, že len múdry a vzdelaný národ jej môže pomôcť vyviesť krajinu z krízy, a preto treba urobiť všetko, aby sa vzdelanie stalo stredobodom jej záujmu.“
Po recesistickej rozlúčke so slovenským školstvom sme za sebou zahladili všetky stopy (rozumej upratali) a rozlúčili sa, samozrejme s prísľubom, že o rok to dáme opäť. Záleží len na nás, či naše stretnutie bude také normálne turistické, alebo bude opäť treba buntošiť a pripomínať, že čosi nie je v poriadku.
Odkaz pre tých, ktorí v splave silou mocou chcú vidieť niečo iné ako nie celkom obyčajný protest strihnutý recesiou: treba prísť a zažiť.
Mária GRAFOVÁ
Nové školské odbory