Odľahčene o ťažkej dobe (beseda)

Hana žije v Bratislave v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Je to gymnazistka-jednotkárka, ktorej jedného dňa z politických dôvodov uväznia otca, ju vyhodia zo školy, a tak si nájde miesto doručovateľky v štátnom vydavateľstve. Gymnazisti z bratislavskej „Metodky“ sú približne v rovnakom veku a žijú v rovnakom meste, tu však, našťastie, podobnosť ich osudu s osudom Hany končí.

„V pondelok vypadla z postele v čase, v akom sa jej bývalé spolužiačky, beštie, komótne prevracali v posteliach na druhý bok. Na osobné dobehla súčasne s rárohou, ktorej sa potom nelenilo v takýto nekresťanský čas postrkovať vyhúkanú Hanu z pracovne do pracovne, kým ju postupne nepredhodila napospas všetkým zamestnancom. Po tretej kancelárii sa strémovanej dievčine kolegovia a kolegyne zliali do beztvarej hmoty bez farby, chuti a zápachu, ako sa toť donedávna učila v chémii. Keď sa pochod všetkými podlažiami historickej budovy skončil, bolo jej jasné, že si tých vyše sto obstarožných tvárí nezapamätá do smrti.“  

Hana z rovnomenného románu Pavla Taussiga, ktorý získal nomináciu na cenu Anasoft litera 2013, nakoniec do kolektívu vydavateľstva zapadne a my sledujeme nielen jej osobné dozrievanie, ale aj postupné precitanie, keď spoznáva, ako to v komunistickom režime v päťdesiatych rokoch naozaj chodí. Neveselá, ťažká doba je však zobrazená, ako je zrejmé aj z ukážky, humorným a ironickým tónom. Autor priznáva, že nedokáže pri písaní ostať vážny, že sa mu aj do textu o tragických udalostiach pripletajú veselé scény.

„Hana poslušne odrapotala, že cenzúra je v kapitalizme úrad, ktorý kontroluje pokrokovú tlač. Za predmníchovskej republiky jestvovala cenzúra aj v Československu a zakazovala komunistickým novinárom šíriť pravdu o radostnom živote pracujúcich v Sovietskom zväze a o biede proletariátu u nás. Také články nesmeli vyjsť a namiesto nich potom zívala v novinách biela plocha.

Telefonista poznamenal, že Hana mala iste jednotku z dejepisu, a chcel vedieť, či podľa jej názoru jestvuje cenzúra v Československu aj dnes. Hlúposť, odvetilo dievča, napokon každý debil vidí pri pohľade do novín, že sa tam vybielené miesta nenachádzajú. Nato Petra premohol záchvat smiechu, ktorý sa mu iba s námahou podarilo potlačiť.“ 

Študenti sa na besede v rámci Anasoft litera festu pýtali najviac práve na cenzúru, literatúru v období totality a autorovu emigráciu do Nemecka po roku 1968. Bolo obdivuhodné, koľko toho o dobe totality vedeli a ako boli schopní o nej diskutovať. Na autorovi zas bolo sympatické, že dokázal hovoriť bez trpkosti, úprimne a odľahčene napríklad o návštevách na Správe tlačového dozoru počas pôsobenia v humoristickom časopise Roháč, o absurdných kritériách ideologickej čistoty, o všadeprítomnom strachu z vecí, o ktorých každý vedel, ale nikto nehovoril. Po emigrácii sa mu spomienky uchovali „ako v konzerve“, a práve vďaka tomu napísal Hanu tak živo. Verme, že súčasní gymnazisti budú dobu neslobody poznať len z takýchto kvalitných románov.