Naša slovenčina „po novom“

Na predmete slovenský jazyk a literatúra sa napáchalo počas Mikolajovej reformy toľko experimentov, že mňa, ale aj mnoho ďalších učiteľov jeho vyučovanie „po novom“ demotivuje. Napriek tomu, že sa moje názory zhodujú s veľkou časťou pedagógov, s ktorými denne komunikujem, v ŠPÚ bola nedávno menovaná „nová“ ústredná predmetová komisia, ktorá je zložená aj z ľudí, ktorí majú na svedomí v súčasnosti platný ŠVP.

Keď vstúpil do platnosti, učitelia slovenčiny boli zaskočení neprehľadne štruktúrovaným obsahovým a výkonovým štandardom. Ten pripomína matricu pojmov bez zreteľných vzájomných súvislostí (zato s niekoľkými vecnými chybami), ktorá je všetkým iným len nie nápomocným podkladom na vyučovanie SJL. Márne čakáme na jednoduchú podobu dokumentu v podobe zoznamu tematických celkov s ich jednoznačnou konkretizáciou a zoznamu kompetencií. Jednoduchosť sa v procese predmetovej reformy SJL na rozdiel od iných predmetov nenosí.

Reforma len naoko

Posledná obsahová reforma sa iba tvári, že na základe požiadaviek zredukovala vzdelávací obsah. Žiaci sa stále učia zbytočné témy, nie je priestor na precvičovanie pravopisu, čítanie, tvorenie textov, zaviedli sa nadbytočné pojmy. Zbytočné učivo tak bráni dôkladnému osvojovaniu rôznych kompetencií nielen na základných, ale aj na stredných školách. Prerozdelenie učiva medzi základnou a strednou školou je bez zreteľného systému, obsah vyučovania je odtrhnutý od poznania v lingvistike a literárnej vede. V podstate sa stále učia rovnaké veci. Redukovaná bola iba literatúra, no dovolím si povedať, že veľmi povrchne, subjektívne a nekoncepčne.

Nepísaným vrcholom pedagogických dokumentov sú Cieľové požiadavky na vedomosti a zručnosti maturantov zo SJL. Tento dokument vznikol kvantitatívnym abstrahovaním ŠVP, teda je duplicitný. Navyše neposkytuje žiakom informáciu o hĺbke a šírke jednotlivých vyučovacích tém, čo by malo byť jeho cieľom.

Chronologické verzus žánrovo-druhové členenie

Najzreteľnejším, ale žiaľ najamatérskejším (najradikálnejším a nediskutovaným) zásahom bolo odstránenie chronologického spôsobu vyučovania literatúry na strednej škole. Isto, mnohí slovenčinári vyučovali (a žiaľ aj vyučujú) literatúru ako diktovanie obsahov diel a prehnane historizujúco. Avšak to nemôže byť dôvodom chaotického usporiadania literárnych tém na základe druhovo-žánrového členenia, ktoré sa hodí skôr do základnej školy. Učiteľov vyučujúcich „po starom“ to nezastaví a tých, čo vyučujú kompetenčne, nemožnosť chronologického usporiadania demotivuje. Spoločnosť sa vyvíja v historických obdobiach, v umení, aj v literatúre sa diela rozlišujú podľa umeleckých období a štýlov. Chronológia je najlogickejší spôsob usporiadania literárnych diel, ktorý sa nevylučuje s moderným vyučovaním literatúry a v neposlednom rade ani s druhovo-žánrovým prístupom. Ale skupinka tvorcov obsahu SJL si postavila hlavu a spôsobila chaos.

Proti literatúre

Pokusy zlikvidovať literárnu zložku v predmete SJL sú všeobecne známe. Prejavili sa aj v Mikolajovej reforme. Pritom v našej krajine je materinský jazyk bytostne spätý s literatúrou, nedá sa od nej oddeliť. Navyše množstvo kompetencií (aj jazykovo-komunikačných) sa najzreteľnejšie osvojuje práve na literárnych textoch. V akejsi snahe o odstránenie encyklopedickosti a memorovania sa čoraz viac likviduje literárna zložka SJL, čo nie je v záujme slovenčinárov ani žiakov.

Na druhej strane si nadriadené inštitúcie neustále uzurpujú právo určovať tzv. povinnú literatúru na stredných školách. Pôsobí to ako relikt v dobe, kedy by si predmetové komisie samy mohli zvoliť zoznam literárnych diel, ktoré by mali žiaci prečítať. Ale to by asi hrozilo, že by učitelia citlivejšie vyberali diela na prečítanie aj s ohľadom na záujmy žiakov a charakter triedy. Súčasný výber povinnej literatúry má len málo spoločné s motiváciou viesť žiakov k čítaniu, čo je jedným z cieľov obsahovej reformy.

Čo ešte dodať k problematike učebníc? Napriek tomu, že sa postupne dopĺňajú, ich obsahová kvalita je nízka, sú prispôsobené chaotickej reforme, neumožňujú toľko spomínanú voľnosť učiteľa. Ministerstvo neprepláca jestvujúce alternatívne učebnice, ktoré pristupujú k vyučovaniu reálne pri zachovaní kompetencií a princípov moderného vyučovania. Učiteľ je tak odkázaný opäť sám na seba, ak nechce podporovať „spackanú“ reformu využívaním jej na mieru napísaných učebníc.

Preberme iniciatívu

Hoci existuje Slovenská asociácia učiteľov slovenčiny, spomínaná pseudoreforma prebehla o nás bez nás. Filozofiu nového kompetenčného vyučovania neodmietam a neodmietajú ju ani učitelia, dôležité je však nájsť oveľa vhodnejší spôsob, s ktorým sa nositelia reformy, učitelia, stotožnia. Keďže je však súčasná ústredná predmetová komisia opäť zostavená aj z ľudí, ktorí popísaný stav spôsobili, hrozí, že k takejto reforme opäť nedôjde. Domnievam sa, že nastal čas, kedy musia slovenčinári vyvíjať konštruktívnu iniciatívu, ktorá presunie skutočnú reformu SJL do našich rúk.

Ján PAPUGA

predseda Slovenskej asociácie učiteľov slovenčiny