O vyučovaní témy holokaust sa pravidelne koná množstvo seminárov. Ten, ktorý sa konal minulý rok v decembri, lákal najmä miestom konania – bolo ním mesto Jeruzalem. Zorganizovalo ho Občianske združenie EDAH, ktoré sa venuje výskumu židovskej histórie a jej sprístupňovaniu verejnosti.
Keď som stála v odletovej hale viedenského letiska Schwechat, zvedavo som si obzerala tváre účastníkov semináru. Bolo jasné, že viacerí sa dobre poznajú, mnohí sme však boli nováčikovia. Už na prvý pohľad vyzerali príjemní, komunikatívni, otvorení. S obdivom som počúvala, ako rozprávali o svojich aktivitách, práci, záujmoch, o angažovaní sa, nadšení. Potešilo ma to. Zdalo sa, že sú moja krvná skupina.
Jad Vašem
Seminár bol organizovaný v spolupráci s Medzinárodnou školou pre štúdiá holokaustu v komplexe Jad Vašem, ktorého názov nebol pre nikoho z nás neznámy. Na jeho webových stránkach sme listovali často, keď sme hľadali podklady na hodiny a používali jeho vyhľadávaciu službu pri vlastnom bádaní. Aj keď sme o jeho aktivitách mali akú-takú predstavu, mňa osobne viac než ohromil.
Komplex stavieb stojí nad Jeruzalemom na vrchu s príznačným menom Har Hazikaron (Hora spomienok). Je miestom nabitým emóciami. Priestorom, kde ani jedna zo šiestich miliónov obetí holokaustu neostala zabudnutá. Je to memoriál, múzeum, archív, knižnica... a škola. Je to miesto pulzujúce životom, plné ľudí rôznych národností, rôzneho veku.
O ľuďoch, nie o obetiach
Naším cieľom bolo získať nový pohľad na vyučovanie o holokauste. Miriam Mouryce, Chava Baruch a Orit Margaliot nám predstavili židovskú komunitu nielen ako obete holokaustu, učili nás rozmýšľať o tom, ako Židia žili predtým, aké spoločenstvá tvorili v štátoch Európy, aký bol obraz ich každodennosti. Ukázali nám svet, z ktorého boli vytrhnutí, ale aj ťažký návrat do „existencie“ po vojne.
Vnímali sme, čo znamená prísť o rodinu, budovať si nový domov, dôveru k ľuďom, nájsť nový zmysel života. Na workshopoch sme videli praktické ukážky, ako žiakov učiť cez príbeh, interpretáciu fotografií, cez riešenie dilemy. Tu nebolo aktívne učenie sa len módnou frázou.
Oslovila ma najmä netradičná metodika Orita Margaliota Židovská ulička v Poľsku a už počas ukážky som rozmýšľala, ako ju realizovať jednoduchšie cez interaktívnu tabuľu a ako ju orientovať na naše, svätokrížske regionálne dejiny (článok o tejto metóde nájdete v DOBREJ ŠKOLE 07 z marca 2015 na strane 28, pozn. red.).
Učiť sa bolo možné už len tým, že ste chodili chodbami medzinárodnej školy a videli výstupy z vydarených projektov. Vždy mnou prebehol mráz, keď som šla popri plagátiku českého študenta, ktorý mal podobu detského zošita, kam ktosi za trest ikskrát písal „Žid není kamarád“ a atrament sa rozpíjal v slzičkách. Na stránkach Jad Vašem som potom našla aj zaujímavý návod, ako pracovať na hodine s plagátovou tvorbou.
Nezabudnuteľným zážitkom boli hodiny s tými, ktorí prežili holokaust. Rozprávanie Naftaliho Fürsta a Gily Fatran, ich spomienky, sila ľudského charakteru, nesmierna pozitívna energia a optimizmus nás naplnili elánom na dlhý čas. Naftali Fürst sa dodnes snaží žiť podľa odkazu svojho otca z čias transportu do Osvienčimu: nepoddať sa, nezrútiť sa, to musíme prekonať.
Seminár ma ako učiteľku posunul dopredu. A nielen za to som vďačná. Príjemne nás všetkých prekvapilo, že veľa didaktických materiálov (fotografie, texty, DVD), s ktorými sme pracovali počas workshopov, sme v posledný deň dostali ako dar pre naše školy. Nie všetko teda bude treba vyrábať na kolene.
Memoriál
Pre mnohých je Jad Vašem predovšetkým pamätník obetiam holokaustu. Jeho súčasťou je Údolie národov, kam sme sa vybrali hneď v prvý deň. Zvrchu má obrysy Európy. Keď zídete dolu, ocitnete sa v stiesnených priestoroch obrovských múrov z vápenca. Prepletáte sa nimi ako labyrintom a čítate názvy miest. Každá obec, mestečko, v ktorých žilo aspoň 500 členov židovskej komunity, má v skale vytesaný názov v hebrejčine a jazyku domovskej krajiny. Cez mestá Európy sa blížite k Slovensku. Cez Zlaté Moravce som prišla domov, k Žarnovici, Banskej Štiavnici, Kremnici...
Židia sú nielen národom kníh, slova, ale aj majstrami symbolov. V komplexe múzea cez skratku symboliky vnímate nasýtené odkazy. Strom života s kmeňom, silnými vetvami a ľudskými postavami ako lístím. Alebo krídla Múzea histórie holokaustu. Po zhliadnutí expozície vychádzate z tmavého tunela do svetla a pred vami sa otvorí pohľad na nádhernú krajinu. Idete zo smrti k životu.
Najpôsobivejšou časťou je Detský memoriál, navrhnutý Moshe Safdiem. Podnet na jeho vybudovanie dali Abe a Edita Spiegelovci, ktorých dvaapolročný syn zahynul v Osvienčime. V tme podzemnej jaskyne blikajú hviezdičky, každá svieti za dušu jedného z jeden a pol milióna zavraždených detí a z diaľky počuť potichu čítané mená, vek, krajinu pôvodu. Mala som dojem, že ma pritlačila nočná mora, nevedela som sa nadýchnuť a zrazu mi prúdom tiekli slzy, ako už dávno nie.
Keď naša skupina opúšťala memoriál, pomaly, jeden za druhým, nik nemal chuť rozprávať. Potrebovali sme chvíľu byť sami, s vlastným svedomím. Chápem, prečo bolo potrebné v Jad Vašem postaviť aj synagógu. To, čo človek videl, vnímal, cítil, si žiadalo modlitbu.
Jeruzalem
Na tomto obmedzenom priestore sa nedá dostatočne opísať mesto troch svetových náboženstiev, desiatok kultúr, prastarej histórie. Okrem Baziliky Božieho hrobu, Krížovej cesty, Múru nárekov, Jaffskej a Damašskej brány ma oslovila najmä arménska štvrť: jej drobné obchodíky s tradičnou keramikou, nádherný kostol a vinárničky, ale aj spleť úzkych a čistých uličiek v židovskej štvrti, pohľad do „kotla“ pred Múrom nárekov zo schodiska pri obrovskej menore, Dávidovo mesto...
Láskou na prvý pohľad bol Strunový most nazývaný aj harfa kráľa Dávida. Dívala som sa naň každý deň z okna hotela. Na pozadí modrého neba vyzeral, ako by sa ľahučko vznášal, biely a vznešený, ale keď človek stál pod ním, uvedomil si jeho výšku a majestát. Prekrásna stavba Santiaga Calatravu.
Nesmiernu úctu ku kultúre židovského národa som pocítila v Izraelskom múzeu. Jeho plocha je 50-tisíc metrov štvorcových, každoročne si jeho expozíciu prezrie vyše 800-tisíc návštevníkov. Kochali sme sa obrovským modelom Jeruzalema z obdobia druhého chrámu, prekrásnymi judaikami, interiérmi synagóg z rôznych kútov sveta. Väčšine sa však zatajil dych v Svätyni knihy, ktorá pod špeciálnou kupolou chráni originálne Kumránske zvitky staré vyše 2000 rokov.
Posledné miesto, ktoré spomeniem, nemá veľa spoločné s históriou. Ide o neortodoxnú synagógu v novej časti Jeruzalema. Zažili sme tam pravý šábes. Ustrojení, ako sa patrí, sme sa tam odobrali pešo, keďže doprava v celom Jeruzaleme v piatok o 17.00 zastala, vypli sa aj mobily, zhasli televízory a rádiá. Rozdelení v mužskej a ženskej časti sme sledovali modlitby, spev, mladé dievčence, ako spoza zácloniek popri modlení hľadia na svojich priateľov a občas im zamávajú. Obrad nebol natoľko spútaný tradičnými príkazmi a zákazmi, zanechal vo mne pocit radosti a zatriasol mojimi stereotypmi.
Mŕtve more, Kumrán a dobrí ľudia
V Kláštore sv. Gerasima pri Jerichu som si uvedomila relativitu pojmu historický. Zaujala ma freska jedného z Kristových apoštolov a snažila som sa ju odfotiť. Pristavila sa pri mne sprievodkyňa so slovami: „To je nové, toto sa fotiť neoplatí.“ V jej ponímaní nové znamenalo z 15. – 16. storočia.
Mŕtve more bolo nádherné, sýtobelasé. Overili sme si, že v jeho soľami nasýtenej vode sa skutočne nedá ponoriť ani plávať, nachlípať sa však dá – a veľmi nepríjemne. Natretí čiernym bahnom sme si užívali slnko, teplo a mysleli na Slovensko, kde sa práve ochladilo a snežilo.
V Kumráne sme si pozreli trosky sídla dávnych Esénov a obdivovali krajinu skál, jaskýň a strmých zrázov. Obklopovala nás starobylosť a vytvárala nevšednú atmosféru. Práve na tomto mieste boli v roku 1946 nájdené rukopisy od Mŕtveho mora, Kumránske zvitky, najstaršie zachované biblické texty.
Pomaly sme sa lúčili s Jeruzalemom. Čas tu plynul neuveriteľne rýchlo. Cestou na letisko v Tel Avive som si všimla, ako prirodzene prechádzame zo sedadla na sedadlo, striedame sa v rozhovore, akí sú mi ľudia naokolo blízki. Najväčším darom tohto semináru neboli vedomosti, didaktické materiály či zážitky z čarokrásnych miest. Najväčším darom sa pre mňa stali priateľstvá a obohacujúca blízkosť dobrých ľudí.
Odkazy na niektoré metodické materiály:
Námet na hodinu s využitím obrázkov z albumu, ktorý venoval otec synovi