Pridané: 1.3.2012 | Prečítané: 3386 x
Juraj Droppa je technik – programátor, ktorý pred ôsmimi rokmi založil v Banskej Bystrici súkromnú základnú školu U Filipa. Do septembra tohto roku ju viedol popri svojom pôvodnom zamestnaní. Ako dieťa bol dobrým žiakom a svoje vysvedčenia nemusí pred dcérou schovávať. Za svojho najlepšieho učiteľa považuje triedneho zo strednej. Už vtedy sa angažoval ešte v rámci „povinnej“ zväzáckej organizácie. Na vysokej prispel k jej zániku, no cítil, že jeho úloha neskončila demontážou jedného systému, a preto sa aktívne podieľal na formovaní nových študentských samosprávnych orgánov. Tento životný princíp je citeľný aj v jeho dnešných aktivitách. Porozprával nám o motívoch, ktoré ho viedli k založeniu školy a o nadobudnutých skúsenostiach.
Pomerne veľa sa angažujete v rôznych regionálnych aktivitách: založili ste školu a občianske združenie Šťastné deti, ste členom Asociácie súkromných škôl, v komunálnych voľbách 2010 ste kandidovali ako nezávislý kandidát do mestského zastupiteľstva. Čo vás k tomu vedie?
Záujem o veci verejné. Jednoducho nie som z tých, ktorým keď sa niečo nepáči, tak len šomrú doma, kde ich nikto nepočuje. Chcem niečo zmeniť, a preto musím isť s kožou na trh.
Nie ste učiteľ, ale technik – programátor. Čo vás viedlo k tomu, že ste založili súkromnú školu?
Základným predpokladom vzniku školy je myšlienka, za akým cieľom má vzniknúť. Mala by vzniknúť až po dôkladnom zvážení potreby a opodstatnenosti novej školy v regióne. V Banskej Bystrici bolo v roku 2002 štrnásť verejných škôl, jedna cirkevná a jedna súkromná, čo nie je celkom „zdravé“. Podľa mňa je optimálny pomer medzi verejnými a neverejnými školami 80:20. Ďalším predpokladom boli ľudia, ktorí môžu posúvať myšlienku ďalej, ktorí vedia a chcú. Takých ľudí som oslovil a ako tím sme založili Školu u Filipa. Ale aby som odpovedal na vašu otázku. Prečo? Pretože deti si to zaslúžia! Zaslúžia si školu, ktorá ich baví a sú v nej šťastné, rovnako ako rodičia a učitelia. Šťastie detí, rodičov a učiteľov pre nás nie je prvotný cieľ, ale dôsledok.
V čom je vaša škola iná?
Mohol by som teraz hovoriť o tom, že u nás nemáme 45-minútové hodiny, že u nás nezvoní, že žiaci učiteľkám tykajú, že rodičia môžu kedykoľvek prísť do školy na vyučovanie, že sa deti učia na koberci, že máme v každej triede počítače, že vyučujeme cudzí jazyk od prvého ročníka, že máme slovné hodnotenie atď. No toto všetko môže fungovať v akejkoľvek, aj štátnej škole. Pre súkromné školy platia tie isté zákony ako pre školy verejné a všetky školy už majú relatívne veľa slobody. Relatívne, lebo mnohým štátnym školám sa už teraz zdá, že tej slobody je priveľa, a nám (súkromným) sa zdá, akoby nám stále niekto zväzoval krídla. Naša škola sa od štátnych líši názvom. Štát nás zákonom prinútil, že musíme mať v názve slovo „súkromná“, čo sa automaticky u mnohých spája s podnikaním a „ľahkým“ zarábaním peňazí. Nestačilo by, keby sme školy rozlišovali len podľa kvality a nie podľa zriaďovateľa?
A v čom je vaša škola kvalitnejšia?
O kvalite by mal rozhodovať zákazník, ja môžem povedať, v čom vidím rozdiel. Na Slovensku nie je veľa škôl, kde majú manažéra s takými silnými, ale jasne definovanými právomocami ako u nás. Nepoznám inú školu, kde by mala Rada školy rozhodovacie právomoci a kde by existovalo tímové rozhodovanie. Rozdiel vidím v riadení.
Na internete sa nedávno rozpútala diskusia o tom, či by mal štát prispievať na žiaka rovnako štátnej, súkromnej aj cirkevnej škole. Viacerí štátni učitelia tvrdili, že nie. Neobviňujú vás okolité školy za to, že im beriete žiakov, a teda aj financie?
Odpoveď si prečítate v DOBREJ ŠKOLE, december 2011, strana 6
Ďalšie zaujímavé články nájdete na www.dobraskola.com a na www.burjanoskole.sk