Beseda s majstrom zapisovateľom

Dušan Dušek o sebe hovorí, že nie je spisovateľom, ale zapisovateľom. Najväčším zdrojom inšpirácie sú pre neho rozhovory. Počúva a zapisuje si, pretože práve vtedy podľa neho odznejú tie najlepšie a najpresnejšie vety. Keď pred rokmi písal knihu pre deti, cestoval vlakom spolu s dochádzajúcimi školákmi a skrytý za novinami načúval.

K mladým ľuďom má ako učiteľ na VŠMU blízko. Na besede so študentmi Gymnázia na Hubeného ulici v Bratislave, ktorá sa konala v rámci Anasoft Litera festu, to bolo poznať. Padli všetky bariéry voči spisovateľovi, ktorý patrí do povinného čítania.

„Ja sa pokúšam písať o tých kozách,“ zavŕšil rozprávanie o svojich spisovateľských začiatkoch za chichotania tínedžerov (a červenania tínedžeriek). Jeho prvé texty pre Mladú tvorbu mu redigoval Ján Buzássy, ktorý mu odporúčal z textu odstrániť všetko, čo je banálne. Napríklad vetu s opisom bežného výpravcu na železnici: zaujímavé by to bolo napríklad vtedy, keby ten výpravca mal na špagáte kozu...

Na textoch Dušana Dušeka je poznať, že si jeho rady vzal k srdcu. Tvorí pomaly a každú vetu štylizuje dovtedy, kým s ňou nie je maximálne spokojný. Ak s ňou aj tak nie je spokojný, tak ju z textu nemilosrdne vyhodí. Na chladne racionálnu otázku, či to stojí za to, veď tá jedna veta sa v texte stratí, odpovedal len úsmevom.

Sympatie si získal aj úprimným vyznaním, že je obdivovateľom žien, feministom. Keď učiteľ Ján Papuga povzbudzoval študentov: „Chlapci sa nič nepýtajú,“ zaznela pohotová odpoveď: „Hovoríte nám z duše!“ Bola to práve jeho manželka, ktorá ho pred rokmi presvedčila, aby si konečne kúpil počítač, a ktorej daroval mobilný telefón, hoci ho sám nemá a nepotrebuje.

Nádejným mladým literátom povedal, že nikto sa nemôže stať spisovateľom, ak sám nie je čitateľom. On sám je obdivovateľom slovenských rozprávok pre ich precízne vybudovaný príbeh. Z klasických slovenských autorov sú mu blízki najmä tí lyrickejší: Hronský, Milo Urban, Švantner alebo Tatarka. Úprimný rešpekt má aj k tvorbe Pavla Vilikovského, Dušana Mitanu a Ruda Slobodu.

Jeho zbierka poviedok Kufor na sny sa už tiež stala klasikou, povinným čítaním, a anotácie na zadnej strane tejto knihy pochádzajú práve od študentov „Hubenky“. Sám autor má však k povinnému čítaniu skôr rezervovaný vzťah: „Nikoho nemožno nútiť, aby čítal. Čítanie je slobodná činnosť. Je pre mňa slasťou.“

Lenka KUNOVÁ

Ďakujem Zuzane Kniežovej za jej záznamy, ktoré mi osviežili pamäť, a Františkovi "Halkymu" Halásovi za krásne fotografie.