Anna Thomková: Ak chceš zapaľovať, musíš sám horieť

Čo už môže vyrásť z dieťaťa, ktorého obaja rodičia sú učitelia? A keď pred ním otec ešte aj povie, že si musí stále písať nové prípravy, pretože doba napreduje a treba vždy vymyslieť niečo nové? Práve tieto vplyvy zrejme spôsobili, že je dnes Anna Thomková riaditeľkou najstaršej súkromnej školy na Slovensku a priekopníčkou slovného hodnotenia u nás. Vyrastala v dedinkách stredného Slovenska, vyštudovala učiteľstvo prvého stupňa na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici, začínala v materskej škôlke a osobitnej škole, robila skupinovú vedúcu, vychovávateľku v školskom klube a neskôr aj učiteľku. V roku 1996 založila v Martine školu BellAmos, ktorou žije dodnes. Rozpráva nadšene, ale myslí to celkom vážne, preto sme ju pozvali vystúpiť na 1. ročníku konferencie Cesty k dobrej škole. Pozitívne naladenú pani riaditeľku vyspovedala Lenka Kunová.

Tvoj otec učil v 50. a 60. rokoch na málotriedkach vo viacerých stredoslovenských dedinkách.

Učitelia vtedy dostávali takzvané umiestnenky. Otecko bol veľmi aktívny aj ako osvetový pracovník, nacvičoval divadlá, hral na organe, robil programy a keď dedinu „skultúrnil“, presunuli ho o pár kilometrov ďalej. Takto to spomínal.

Aké boli začiatky Bell Amosu?

Začínali sme jednou triedou, chcela som staviť na kvalitu a nie kvantitu. Prihlásilo sa jedenásť detí. Veľmi som si vážila dôveru rodičov. V tom období sa ľudia pozerali na súkromnú školu ako na niečo nezmyselné: prečo by mali platiť za niečo, čo môžu dostať zadarmo? Ponúkli sme integrované tematické vyučovanie, anglický jazyk od prvého ročníka, individuálny prístup, obohatené prostredie, otvorenosť, rodičia mohli chodiť na hodiny... boli to krásne začiatky.

Od začiatku je škola v Martine?

Prvé dva roky bola v Martine a potom sme na rok odišli do Sklabine, 9 kilometrov od Martina, kde nás prichýlili v budove štátnej školy, denne sme tam vozili tri triedy. Strávili sme krásny rok na dedine s úžasnými dedinskými ľuďmi, ktorí nám nosili košíky ovocia na desiatu a vôbec im nevadilo, že sme súkromná škola. No a od roku 2000 sme v Martine.

Ako sa skončilo experimentálne overovanie slovného hodnotenia?

Používame ho od svojho vzniku. Po dobrých skúsenostiach na 1. stupni sme požiadali o experiment aj na 2. stupni. Vyžiadali si to aj rodičia. Overovanie experimentu skončilo v roku 2003. Všetky materiály, výstupy a záverečné hodnotenia s návrhmi dokumentácie a metodických pokynov sme poslali do ŠPÚ, odkiaľ, ako nás informovali, postúpili kompletný materiál na ministerstvo. Tam však medzitým došlo k výmene kádrov a keď sme sa dožadovali odpovede, vždy nám dali povolenie len na jeden školský rok, a to až do roku 2008, kedy slovné hodnotenie prekvalifikovali na nezmyselné štyri stupne.

Ktorý minister vtedy nastúpil?

Ján Mikolaj. Dokonca sme v Bratislave mali s ním jedno stretnutie, na ktorom nám striktne oznámil, že slovné hodnotenie bude mať štyri stupne a nepripustil zmenu. Na naše otázky, čo bude s našimi materiálmi a naším experimentom, povedal, že nič také sa na ministerstve nenašlo. Samozrejme, my máme archivované všetky materiály, ktoré dnes už prešli ďalšími úpravami a zmenami. So štyrmi stupňami sme sa nedokázali stotožniť, a tak sme si našli vlastné riešenie. Robíme kombinované hodnotenie. Známkujeme, ale s podrobným slovným komentárom, hodnotíme nielen vedomosti, ale aj proces a aktivitu žiakov. Tí dostávajú dve vysvedčenia: s vodotlačou a so známkami a k nemu internú prílohu – podrobné slovné hodnotenie.

Ako si vyberáš učiteľov?

Ja hovorím, že učiteľstvo je na človeku vidieť. Iskru v očiach, nadšenie, výraz tváre. Keď vodím nového človeka po škole, rozprávam mu o jej filozofii, musím vidieť jeho úprimný záujem. A ak mu položím otázku, čo by nám ešte mohol ponúknuť, čo ešte nemáme, a ten človek príde so zaujímavou ponukou, je náš. Stalo sa, že nám jeden uchádzač povedal, že bude robiť všetko, čo mu prikážeme. Hm, to nebola naša krvná skupina.

Takže keď učiteľom dôveruješ a dáš im voľnosť, pracujú ešte viac, ako keď ich kontroluješ?

Presne tak. Majú moju maximálnu dôveru a ver, že sa na nich úplne spoľahnem. Napríklad teraz, keď som vystupovala na Roadshow, škola fungovala a o všetkom ma len informovali a urobili za tých desať dní množstvo vecí. Vedia, že moja dôvera rovná sa ich zodpovednosť.

Viac o Anne Thomkovej a jej škole sa dozviete v decembrovej DOBREJ ŠKOLE číslo 04.