Ako na malých tyranov bez týrania

V októbrovej DOBREJ ŠKOLE ma zaujal článok Ako porozumieť malým tyranom od Ľubomíra Jaška. Hodnotenú knihu Malý tyran som ešte nečítala, no určite po nej siahnem. Mám totiž plnú triedu, citujem z článku: „nevinne pôsobiacich anjelikov, z ktorých sa často vykľujú nemilosrdné potvory pripravujúce rodičov a učiteľov v škole o posledné zvyšky síl“. Mám totiž nulťákov a mám ich desať!

Prvý deň školského roku. Teším sa, no zároveň mám aj strach, čo ma čaká. Keď si však v duchu ako skúsená učiteľka predstavím detské vyplašené oči a ruky kŕčovito sa držiace mám, strach ustupuje. Veď mám s nimi toľko plánov, toľko úloh... Na druhý deň som v triede už pol hodiny pred vyučovaním. Naštudované informácie o hyperaktivite a tvorivé odporúčania na zvládnutie problémov, pre ktoré tieto deti nemohli nastúpiť do 1. ročníka, mi dávajú pocit, že mám všetko pod kontrolou. Postupne prichádzajú. Snažím sa s úsmevom privítať posledného nulťáčika a kľaknem si do úrovne jeho očí, ktoré sú zaliate slzami, keď ma zozadu nenápadne chytí malá rúčka s otázkou, či sa budeme aj hrať. Odpovedám milo, s úsmevom a už ma krik zozadu núti otočiť sa. Lavice sú prázdne a v relaxačnom kútiku si na matracoch štyria anjelici vybíjajú svoju potláčanú energiu, kým ďalší sa mi už s plačom a vystretým prstom prichádza žalovať, že ho ON zvalil... Zatvorila som dvere za odchádzajúcou mamičkou možno rýchlejšie, ako  som pôvodne chcela, a s hlbokým nádychom a predstieraným pokojom sa vyzúvam a sadám si na koberec.

Nebojte sa nultého ročníka

Sme jedna z mála škôl na Slovensku, ktorá otvorila nultý ročník. Už len samotná byrokratická mašinéria od jeho otvorenia odradí mnohých riaditeľov. Nultý ročník sa často zamieňa s prípravným ročníkom pre deti so špeciálnymi potrebami a poruchami, ktorý je „našitý“ na rómske deti. Ale nemôžeme diskriminovať deti nerómskeho pôvodu, ktoré nepochádzajú zo sociálne znevýhodneného prostredia, absolvovali predprimárne vzdelávanie, nemajú špeciálne pedagogické ani zdravotné potreby, a predsa sa nevedia úspešne včleniť do prvého ročníka v bežnej základnej škole a úspešne ho absolvovať. Prejavy týchto detí sú rôzne – zvýšená dráždivosť, nepokoj, unáhlené reakcie, nestálosť, výkyvy nálad a mnohé iné. Sú hyperaktívne, často s logopedickými problémami, nerešpektujú učiteľa ako autoritu. Každá prvácka učiteľka vie, koľko úsilia a trpezlivosti musí vynaložiť najmä v prvom polroku, keď má v triede jedného, či dvoch, nazvem ich menej zvládateľných žiakov, ktorí bez príčiny vyskakujú z lavíc, pútajú na seba pozornosť a vyžadujú si každú chvíľu učiteľkinu pomoc, vykrikujú, nechce sa im kedykoľvek pracovať, sú rýchlo unavené a chcú sa hrať. A počet takýchto detí stúpa každý rok.  

Práve preto treba o nultom ročníku hovoriť a zmeniť všeobecnú negatívnu predstavu verejnosti o ňom. Aj začiatky na našej škole boli plné vysvetľovania a obhajovania významu práce s takýmito deťmi. Po prvom roku sme dali rodičom dotazník a oni vyjadrili maximálnu spokojnosť. Vzbudili sme záujem a ten stúpa každý rok. Dokonca sa nám hlásia aj deti na vozíčku a s mentálnym postihnutím, pre ne však nultý ročník nie je určený. Jeho zriadenie určite odporúčam aj iným školám.

Snažím sa im porozumieť

Som učiteľka všeobecnovzdelávacích predmetov a nikdy som do hĺbky neštudovala príslušné psychologické problémy, v bežnej triede sa vyskytoval jeden, možno dvaja takíto žiaci. Nechávali sme to na špeciálnu pedagogičku. Teraz som s ňou v ešte užšom kontakte. Pri práci s ťažšie zvládateľnými deťmi pomáha dodržiavanie zásady primeranosti, striedanie činností, hra a jednoduché príbehy. Máme aj systém odmeňovania včielkami, ktorý ale musím dodržiavať dennodenne, inak nemá význam.

Čo mi však denne pomáha, je to, že svojich žiakov chcem mať rada takých, akí sú. Je dôležité zachovať si vnútorný pokoj. Tie „potvorky“ totiž vždy vycítia, keď som nervózna, a dajú mi to pocítiť. Pritom majú naozaj rôzne výkyvy nálad. V jednej chvíli žiak vystrája a búcha o lavicu, vzápätí ma príde objať a povie mi, že ma má rád.