ADHD nie je diagnóza, ADHD je len symptómom ...

Známy americký lekár Richard Saul napísal knihu, v ktorej popiera tvrdenie, že ADHD je diagnózou. Jeho kniha ADHD neexistuje – Pravda o poruche pozornosti s hyperaktivitou je prelomovou práve v tom, že v nej na základe svojich päťdesiatročných skúseností s výskumom a so skúsenosťami prednostu oddelenia pediatrie v nemocnici v Chicagu a tiež s praxou v oblasti neurológie tvrdí, že ADHD je len symptómom rôznych približne dvadsiatich diagnóz.

Len symptóm

Zjednodušene povedané, ADHD je „len“ prejavom radu chorôb, ktoré sú viac či menej úspešne liečiteľné a ich vyliečenie vedie k odstráneniu týchto prejavov. Je to ako s teplotou – nikomu ani len na chvíľu nenapadne, že by išlo o chorobu. Teplota je predsa symptóm prechladnutia, zápalu močových ciest, svalového preťaženia alebo iných, niekedy aj veľmi vážnych ochorení. No nikdy sa nestane chorobou. Rovnako ako  ADHD.

ADHD – jednoduché riešenie

Pozícia autora s týmto odvážnym, no lekársky podloženým tvrdením nie je ľahká. Lekári si zvykli onálepkovať dieťa bez zásadnejších vyšetrení a radi predpisujú lieky, ktoré tlmia prejavy ADHD. A rodičia, škola, okolie – všetci sú vďační. Farmaceutický priemysel závratne profituje.

Proti takej mnohopočetnej skupine by niektorí svoj boj vzdali, no nie Saul. V knihe s absolútnou presnosťou vymenúva, ako sa v Diagnosticko-štatistickej príručke duševných porúch (ako sám autor hovorí, ide o akúsi „bibliu“ Americkej asociácie psychiatrov) za posledné roky uvoľnili kritériá na stanovenie diagnózy ADHD. Za posledné desaťročia tak pribudlo obrovské množstvo pacientov s touto „diagnózou“ (detí aj dospelých), ktorí  poctivo navštevujú svojho lekára opäť a opäť, aby si mohli poctivo kúpiť svoje lieky. Saul sa pýta: „Ako je však možné, aby medzi doslovne miliónmi ľudí s touto diagnózou nebol ani jeden, kto ADHD naozaj má? Určite má ADHD aspoň jeden z nich! V skutočnosti ho nemá nikto z nich. Dovoľte mi vyjadriť sa jasnejšie – východiskovým bodom tejto knihy je tvrdenie, že nijaký človek – dokonca ani ten, kto považuje za takmer nemožné sústrediť sa či obsedieť – netrpí poruchou nazývanou ADHD, ako ju dnes definujeme.“

Možno menší, možno väčší problém

Kniha je z obsahového hľadiska rozdelená na tri časti. Prvú nazval autor Počiatky krízy – jej obsah je v skratke zhrnutý v prvej polovici tejto recenzie.

Druhá časť Ochorenia a poruchy zodpovedné za symptómy ADHD je práve tým riešením, ktoré Saul ponúka. Na vyše dvesto stranách sa venuje každému ochoreniu, začínajúc tými najčastejšími a v podstate aj ľahko riešiteľnými (porucha zraku, porucha spánku, porucha sluchu, mimoriadne nadanie...) a končiac veľmi vážnymi ochoreniami, akými sú obsedantno-kompulzívna porucha, Tourettov či Aspergerov syndróm, schizofrénia  alebo fetálny alkoholový syndróm, či otrava ťažkými kovmi a iné.

Na príbehoch svojich pacientov demonštruje riešiteľnosť situácie správnou diagnózou. Poukazuje ale aj na priestor, ktorý v diagnostike vzniká. A práve vtedy nejeden lekár vysloví ortieľ ADHD bez hlbšieho uvažovania nad zistenými symptómami a bez ich priradenia k správnemu ochoreniu. Saul necháva odkaz kolegom: „Budem rád, keď tieto informácie využijú aj iní lekári a prispejú tak k obmedzeniu nadmerného predpisovania liekov na ADHD, ktoré dosiahlo obrovské rozmery.“

Tretia časť nesie názov Potrebné kroky – sumarizuje symptómy a priraďuje ich k jednotlivým diagnózam, čím pomáha pacientovi lepšie sa v sebe vyznať, prípadne správnym opisom pomôcť lekárovi.

Kniha je dobrým zdrojom informácií pre tých, ktorí nechcú len retušovať problémy konzumáciou rôznych stimulantov, ale chcú nájsť ozajstnú príčinu problému. Snáď presvedčí väčšinu lekárov.

Martina SONDEJ