Je členkou katedry psychológie na Filozofickej fakulte UK a spoluautorkou knihy Škola rozvíjania emocionálnej inteligencie žiakov. Gabriela Herényiová je členkou Medzinárodnej asociácie školskej psychológie, kde zastupuje Slovenskú republiku. Na školách organizuje intervenčné programy, ktoré v sebe zahŕňajú riešenie konfliktov či výchovu k tolerancii a znižovaniu agresivity. O tom, prečo nevládne na školách príjemná atmosféra, o práci školského psychológa i o spolupráci školy s rodinou sa s ňou rozprávala Zuzana Gránska. Rozhovor bol pôvodne uverejnený na portáli eduworld.sk.
Prečo je klíma v škole taká dôležitá?
Pretože deti nerady chodia do školy. Necítia sa tam komfortne, pohodlne. Odmietajú školu a sú postavené v opozícii voči učiteľovi, škole i samotnému vzdelávaniu. Najdôležitejšie je vytvoriť takú atmosféru, aby mali pocit, že im škola niečo dáva. Atmosféra by mala byť pokojná, bez pocitu strachu.
Prečo sa strach tak často dostáva do tried?
Často preto, lebo učitelia sú zúfalí a snažia sa udržať poriadok nátlakom. Vyhrážajú sa žiakom – to považujem za úplne najhoršie. Učitelia majú stále tendenciu motivovať negatívne – používajú vyjadrenia typu: Ty to nezvládneš!, Takýmto prístupom to neurobíš!, Nezmaturuješ! a podobne.
Ako by to mali robiť správne?
Presne opačne: Ty na to máš! Dokážeš to, len na to musíš ísť iným spôsobom! Snažiť sa u žiakov neustále posilňovať to, čo je v nich dobré. Vo všeobecnosti sa veľmi málo navzájom chválime. Akoby pochvala v našich končinách ani neexistovala. Či už sa bavíme o rodičoch alebo učiteľoch. Deťom aj doma rodičia vytýkajú, čo neurobili. No keď dieťa niečo urobí, považujeme to za samozrejmosť, za jeho povinnosť. Ak pochvalu využijeme na posilňovanie pozitívneho správania dieťaťa, bude to robiť častejšie, bude to preň prirodzenejšie. A presne to isté máme aj v škole. Ak učiteľ postaví svoju autoritu na tom, že on je ten, kto im dokáže, že to nevedia, tak je to veľmi zlé. Škola by mala ukázať deťom, v čom sú dobré, na čo majú a pomáhať im rásť. Nie všetci musíme byť výborní v matematike, v písaní slohových prác, ale určite máme iné prednosti a klady.
Od čoho závisí klíma v triede?
Od pedagóga. Ten je rozhodujúci, pretože ju tvorí. Keď si žiakov váži a má ich za osobnosti, berie ich ako niekoho, koho prišiel viesť životom a nechce len rozkazovať, povyšovať sa, ale je súčasťou triedy, tak klíma môže byť veľmi optimistická. Neznamená to, že tam musí byť zábava.
Je komunikácia vyťažených učiteľov s deťmi dostatočná?
Nie, nehovoríme s deťmi. Nevieme s nimi komunikovať ani ich počúvať. Často sa nemajú s kým porozprávať. Ako školský psychológ som vždy deti počúvala, a to doslova celým srdcom. Ak si rodičia čítajú noviny a chcú od dieťaťa, aby im rozprávalo, čo bolo v škole, to nie je pravé počúvanie. Mama varí otočená chrbtom k dieťaťu a pýta sa, čo bolo v škole. Čo jej asi tak odpovie? No nič. Musíme zmeniť prístup. Nepotrebujeme na to žiadne peniaze. Je to iba o nás.
Je to teda v škole vždy o učiteľovi?
Áno, je to o tom, ako si váži svojich žiakov. Ak im ukáže, že sú to v prvom rade pre neho ľudia a nie čísla v triednej knihe, tak hneď bude vyzerať všetko inak. Dieťa musí cítiť, že ho vidíte ako človeka, ktorý má svoje starosti. Musí vedieť, že vás vždy zaujíma a vy ste ochotný ho tolerovať, aj keď má zlý deň. Ak sa do tried dostane ľudský prístup, všetko bude vyzerať inak.
Ako by mali učitelia pristupovať k deťom, ktoré im opakovane narúšajú disciplínu?
Mali by si určiť presné hranice a pravidlá hry. Dôležité je nemeniť ich počas školského roka, aby si deti na ne zvykli. Musíme vedieť definovať, pokiaľ ešte dieťa môže vyrušovať a čo už je za našou hranicou. Ak však dieťa opakovane prekročí dohodnutú hranicu, musíme sa ho spýtať, prečo to robí. V praxi považujem za veľmi dôležitý problém, že učiteľov často nezaujíma, prečo deti vyrušujú. Deti majú neraz zdravotné problémy, o ktorých nevedia ani ony samy či ich rodičia. Treba sa vždy individuálne porozprávať so žiakom a nie ho ponižovať pred ostatnými. To je vždy len ukážka slabosti pedagóga.
Sú nejaké osvedčené veci, čo fungujú?
Učitelia si môžu napríklad určiť takéto dieťa za svojho pomocníka a dať mu nejakú dôležitú úlohu, aby mal pocit, že niečo znamená. Na jednej strane je to pre pedagóga dosť roboty navyše, ale na druhej strane si musí uvedomiť, že mu to pozitívne ovplyvní celú atmosféru v triede. Bude sa mu lepšie učiť, ak zamestná žiaka, ktorý opakovane ruší.
Stáva sa, že deti vyrušujú aj preto, že majú veľmi ľahké úlohy.
Učitelia by mali voliť individuálny prístup. No oni chcú stádovitosť. Deti sú individuality a majú svoje špecifiká – to si musí učiteľ stále uvedomovať. V triede je dobrá atmosféra, ak dokáže každému pomôcť zvlášť. To nie je o tom, že všetci budeme robiť to isté. Hlavne v nižších ročníkoch musia byť učitelia na to veľmi vnímaví. Behá dieťa po triede? Bude naším inšpektorom! Všetko obehá, skontroluje a v pokoji si sadne.
Dlhšie sa hovorí o individuálnom prístupe. Sú naň učitelia pripravení?
Je to ťažké zhodnotiť, no mnohí učitelia už majú za sebou školenia. Napríklad do prvého ročníka prichádzajú deti, ktoré vedia čítať, písať, iné sa učia iba držať pero. Tu je ten individuálny prístup dôležitý. Vyspelejším deťom je potreba dať ťažšie úlohy, aby boli zaujaté, lebo inak budú robiť zle. Hoci je to pre učiteľa robota najviac, celá trieda bude vďaka tomu pokojnejšia.
Považujete za dobré aj skupinové vyučovania, kedy si učiteľ rozdelí deti podľa úrovne?
Deti sú vtedy ďaleko viac predmetom zaujaté. Tu ale vystupuje do popredia súťaživosť. Vyhrávajú vždy tí istí. Vyskočia a hneď reagujú. To sú deti s rýchlymi reakciami a nedajú šancu deťom pomalším. Učiteľ si musí ustrážiť, aby dal šancu uspieť všetkým deťom. Tu je veľmi dôležité, aby učiteľ poznal svoje deti – aké majú zázemie, problémy, vedel ich odhadnúť a dopomohol uspieť všetkým.
Vnímajú deti dobre, ak učiteľ povie jasne svoje hranice a pravidlá?
Najlepšie je, ak si tieto pravidlá určujú spoločne. Napíšu si ich v triede napríklad na plagát. Je to návrh samotných detí. Majú voči nemu väčšiu zodpovednosť. Stmeľuje to triedu, ak je vtiahnutá do rozhodovania a vytvára to dobrú atmosféru.
Ako sa pozeráte na tabuľky správania, ktoré často visia na stenách?
Tu je opäť súťaživosť, pri ktorej treba byť veľmi opatrný. Preferujem skôr odmeňovanie dobrého správania ako pridávanie čiernych bodov za to zlé. Dobré sú tiež tabuľky o emóciách. Učitelia vytvoria tabuľku, kde majú deti k dispozícii smajlíkov s rôznymi emóciami – napríklad smutný, veselý, nešťastný… Dieťa ráno príde do školy a pripne si tam to, ako sa dnes cíti. Počas dňa si deti smajlíka aj menia. Pre učiteľa je to dobré, lebo tak môže nadviazať s dieťaťom hlbší rozhovor. Je smutné, že sme emócie zo školy úplne vylúčili. Vôbec sa o nich nerozprávame. Hovoriť o tom, ako sa cítim, je ale dobrá zručnosť do života. Je to výborné aj na stmelenie triedy.
Chodia dnes učitelia za školskými psychológmi po radu?
Ja som s tým mala veľmi dobré skúsenosti a hoci už v škole ako školský psychológ nepôsobím, chodia sa za mnou poradiť bývalí kolegovia.
S čím psychológovia učiteľom pomáhajú?
Pomáhame im zjednodušiť ich prácu, aby mohli učiť a porozumieť tomu, čo robia. Občas stačí iba zmeniť prístup k žiakovi a veci sa vyriešia. Sú pedagógovia, ktorí sami vzbudzujú u žiakov agresivitu. Majú arogantné správanie voči nim, no neuvedomujú si to. Keď pracujeme s pedagógmi, tak tieto veci im musíme podávať veľmi citlivo. Potom pochopia, že veci sa dajú robiť aj iným spôsobom. Sú učitelia, ktorí prídu za nami sami, ale i takí, ktorí si nikdy nepriznajú, že našu pomoc potrebujú.
Úlohou školského psychológa je aj akási inšpekcia v triedach?
Skôr pozorovanie toho, čo sa v triedach deje. Jeho úlohou je pracovať so skupinou, ak sa žiaci sťažujú na učiteľa alebo naopak. Zistí, ako prebieha hodina a až potom môže riešiť veci. Vždy musí vidieť problém z dvoch strán. Teraz sa v rámci inklúzie chystá príprava špeciálnych tímov – školský psychológ, špeciálny pedagóg a sociálny pedagóg. Mali by byť na každej škole a pomáhať. Dúfajme, že sa to zrealizuje, pretože máme veľa žiakov s poruchami učenia a správania. Tieto deti potrebujú špeciálnu starostlivosť a učitelia nutne potrebujú pomoc psychológa, aby vedeli, ako k tým deťom pristupovať. Hoci sa to všetko v školách učí, prax je vždy o niečom inom. Na deti neexistuje šablóna a učitelia na to jednoducho nie sú pripravení. Dokonca ani samotní rodičia.
Čo by pomohlo pri práci s takýmito deťmi?
Dôležitá je určite spolupráca s rodičmi. Dôležitý je poriadok – aby malo dieťa vo všetkom pravidelnosť, ničím sa nerozptyľovalo. To doma často neexistuje. Škola má potom nekonečne veľa problémov, ktoré musí riešiť.
Rita Pearson, americká učiteľka, kedysi na TEDx prednáške povedala: „Deti sa neučia od ľudí, ktorých nemajú rady.“
Stotožňujem sa s jej tvrdením. Dieťa musí mať s učiteľom taký vzťah, aby malo pocit, že je to ten pravý človek, ktorý ho môže viesť životom. Učiteľ by mal byť človek, ktorý ukazuje deťom, ako žiť ďalej, ako byť spokojný a šťastný. Často učitelia len učia a nikto deťom nehovorí, ako žiť. Je dôležité vedieť tráviť voľný čas, tešiť sa, komunikovať, chodiť do prírody. To všetko by sme sa mali naučiť v škole. Dieťa vstrebáva informácie, ak mu je človek sympatický. To, ako si nás deti obľúbia vplýva na to, čo sa od nás naučia. Vzťah k predmetu vždy závisí od pedagóga. Aj ten najodpornejší predmet majú deti rady, ak je dobrý pedagóg. Učiteľ je alfa a omega.
Čo všetko dokáže pokaziť aj drobná zaujatosť učiteľa voči žiakovi?
Môže to pokaziť všetko. Ak to učiteľ dáva najavo verbálne alebo neverbálne, alebo si dieťa vôbec nevšíma, tak toto deti znášajú veľmi zle. Vedia mu potom robiť na hodine neplechu. Vtedy by si mal uvedomiť, či je naozaj na vine iba dieťa alebo aj on sám.
Ak má učiteľ problémy so žiakom, mal by komunikovať s rodičmi?
Určite. Samotný rozhovor s rodičmi by mal začať veľmi citlivo a nikdy nie tým, čo zlé ich dieťa v škole robí. Učiteľ by mal byť pozitívnym a povedať, že si váži, že prišli a že sa zaujímajú o situáciu. Mal by sa ich pýtať, ako sa ich dieťa správa doma a ako to vidia oni. To je veľmi podstatné.
Komunikujú učitelia s rodičmi dostatočne?
Pri protestoch učiteľov sa ukázalo, že rodičia nereagujú na potreby učiteľov. Nepovažujú to za dôležité. Voľakedy existovala úžasná vec – učiteľ mal povinnosť ísť domov ku každému žiakovi na návštevu najmenej raz za rok. Vedel, v akých pomeroch dieťa žije a ako sa s ním zaobchádza. Hoci rodinu dieťaťa zmeniť nedokázal, mal obraz o tom, ako funguje. To malo naozaj obrovský zmysel. Dnes je však táto spolupráca zúfalá, hoci je stále taká nevyhnutná. Ak ale učiteľ spolupracuje s rodinou, vždy vie, kde má dieťa slabé a kde silné stránky.