Vyštudovala sociálnu prácu na univerzite v Nitre. Pôsobila na Úrade splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity, založila Rómsky inštitút a spolupracovala i s organizáciou Divé maky. Za svoje blogy dostala novinársku cenu. Do pozornosti širšej verejnosti sa dostala knihou Cigánka, ktorá je neuveriteľným rozprávaním jej vlastného života. Janette Motlová Maziniová založila neziskovú organizáciu EDUMA a momentálne pracuje na projekte Vnímavá komunita. Je matkou troch detí. O rómskom svete, o úlohe učiteľa v ňom, o scitlivovaní spoločnosti, v ktorej sa učíme spolunažívať a o mnohých iných témach sa s ňou mala česť rozprávať Martina Sondej Hosťovecká.
Ako sa z rómskeho dievčaťa stane mediálne známa osobnosť?
Toto keby som ja vedela! Ale asi je to tými stereotypmi, ktoré tu vládnu. Ľuďom je veľmi zvláštne, že z rómskeho dievčaťa sa môže stať niekto šikovný a čím viacej ľudí to prekvapuje, tým viac o mne potom píšu (smiech). Ľudí zaujíma len povrch a vnútro už nie. Ľudia chcú počuť, že to, čo sa mi podarilo, som si vybojovala tvrdou prácou, ale ja viem, že tam bola najmä veľká dávka šťastia. V mojom živote sa objavili ľudia, ktorí ma niekam nasmerovali a potom stačí už len malý kúsok, aby sa niekomu mohol zmeniť život.
Funguje u teba rómsky fatalizmus?
Stále je tam nejaká viera, ale už to nie je o tom, že všetko to má v rukách Boh. Je to pravdepodobne preto, že už cítim bezmocnosť podstatne menej. Čím menej bezmocnosti v živote zažívam, tým menej sa utiekam k fatalizmu a svoj život mám oveľa viac vo vlastných rukách.
Žiješ v Bratislave, no cestuješ po celom Slovensku. Je Bratislava mestom, ktoré je výrazne liberálnejšie oproti iným mestám?
Prostredie v Bratislave je vnímavejšie, otvorenejšie, môžem tu byť sama sebou. Ľudia sú viac zvyknutí na farby, hlavne v centre, no stačí ísť do okrajových častí mesta – na Zlaté piesky, do Lamača a zrazu sú tam už pohľady, ktoré pozorujú.
Vie ťa to raniť?
Najskôr ma pozitívne prekvapí, ak sú ľudia zvedaví. Potom sa zarazím, že prečo ich to vlastne prekvapuje? Čo je na tom také zaujímavé? Čo je na mne iné? No sú i ľudia s iným prístupom, z ktorých ide zlo. Tí neriešia, kto som. Tí v tom majú jasno. Avšak ani jedna, ani druhá skupina mi nesedí, lebo ja chcem byť len obyčajný človek.
Si v kontakte s inými rómskymi aktivistami?
Slovensko je v tomto malé, poznáme sa krížom‑krážom. Prichádzame pomaly na to, že je lepšie spolupracovať, ako si každý hrabkať na svojom malom piesočku. No čo nemám rada, to sú rómski radikáli. To sú tí, ktorí tvrdia, že to vedia urobiť najlepšie a ani jeden Gadžo, čiže každý Neróm, to určite nespraví tak dobre ako oni. Vtedy sa pýtam: To ti stačí byť Róm, aby si povedal, že si v niečom odborník? Veď je úplne jedno, kto niečo vyrieši. My Rómovia potrebujeme aj iný pohľad. Ľudia nie sú objektívni, ak prežívajú veci osobne. To je presne prípad skvelého učiteľa, ktorí dokáže učiť rôzne deti, len tie svoje vlastné nie.
Bola si iná ako ostatné deti z rómskej komunity?
Poviem o sebe, že som veľmi zvedavá a zároveň sa spolieham na svoju intuíciu. Málokto vie, že rómske deti majú famóznu dedukciu. Od detstva sú naučené vyhodnotiť súhru okolností, pohľad, nebezpečenstvo. Vedia čítať postoje, sú vnímavejšie na neverbálnu komunikáciu, na tón hlasu. Vnímajú najprv všetko ostatné, až potom obsah slov. Moja mama ma učila, že Gadžovia veľa rozprávajú, lebo veria, že čím viac slov, tým múdrejší človek, ale to nemusí byť pravda. Keď prídem do osady, vidím tam mnoho takých Janette, akou som bola ja. Každá druhá má ten zvedavý pohľad. No postupne strácajú motiváciu niečo spoznať, ak im ju nikto neuspokojí. Asi sa nedá predstaviť, aké to je, keď sa vás nikto v triede nedotkne, keď po vás nikto nezdvihne pohár, nikto si po vás nesadne na stoličku. To všetko kreuje postoj k sebe samému.
Toto sú zrejme dôvody, prečo si založila neziskovú organizáciu EDUMA – Od emócií k poznaniu.
Rozmýšľala som, čo sa v mojom živote odohralo a ako utvoriť súhru okolností tak, aby to už neboli len okolnosti, ale aby to bol systém. Aby mali deti mentora – o tom sú napríklad Divé maky, aby to bol kvalitný človek, aby pochopil, kam má dieťa smerovať, aby rozumel tomu, že takéto dieťa žije v troch prostrediach: v škole, v rodine a ešte aj v nejakej komunite. Videla som, že tým, ako rozprávam, dávam ľuďom informácie. Často ľudia tie informácie aj majú, no chýba im prepojenie. Snažím sa im cez môj životný príbeh ukázať, ako môžu vytvárať vnímavé prostredie pre deti, ktoré sa rozhodnú prekonať hranicu svojej komunity. A aby oni boli tým niekým, kto o ne stojí. Lebo nič nie je horšie, ako keď sa dieťa rozhodne na sebe makať a na druhej strane nie je nikto, kto o to stojí. A pritom ono tak veľa obetovalo zo svojho romáckeho ja, aby na druhej strane bolo prijaté.
Zdá sa, akoby spoločnosť nebola dostatočne pripravená na šikovné rómske deti.
Rozprávame veľmi veľa o tom, aby sa Rómovia zmenili, ale v realite nikto o to nestojí. Väčšina spoločnosti nechce v banke vidieť za priehradkou rómskych ľudí, nechce, aby ich liečil Róm, ani aby im sestrička Rómka zobrala krv. Navonok však tvrdí, že chce, no v hĺbke duše vlastne nie.
Dá sa tento stav zmeniť tak, že nám bude úplne jedno, kto tieto profesie vykonáva?
To bude trvať ešte dlho. Sme veľmi mladá krajina a panuje u nás veľmi veľký strach. A ten je niečím, čo potrebujeme odbúrať, preto robíme Online živú knižnicu. Aby sme sa v relatívne chránenom prostredí – z tej našej obývačky mohli „dotknúť“ iných ľudí. Môžem si sama v sebe uvedomiť, aké mám predsudky, no nikto ma za to neperzekuuje. Už to uvedomenie si predsudkov je dobré.
Dá sa podľa teba pomôcť každému dieťaťu?
Ak ideme po individualite dieťaťa, nedá sa použiť systémové riešenie.
Vieš si predstaviť, že by rómske deti dostali rovnakú šancu ako tie nerómske?
Reálne to je, ale vo veľkej miere to záleží na štáte. Avšak najviac to záleží na všetkých nás. To, či deti budú úspešné, na to štát dať garanciu nevie. Nie je to tak, že keď sa budeš dobre učiť, potom budeš mať určite prácu. My tvoríme systém. Mali by sme vedieť, že už len tým, ako sa pozrieme na dieťa, tak mu dávame najavo, kde je jeho miesto. Dávame mu šancu alebo nie. Systém toto všetko môže len doplniť: ak bude bývanie, lepšia hygiena, práca pre rodičov detí a hlavne motivácia, že dokážu veci meniť, že to majú vo svojich rukách, potom bude menej i toho fatalizmu. A vtedy začnú Rómovia rásť.
Kde je v tom celom učiteľ?
Učiteľ je všetko. Je vychovávateľ, vzdelávateľ, mentor, kouč, je blízky človek. Rodič môže dať dieťaťu len toľko, koľko on sám vie. Nikdy mu nemôže dať viac. Nikdy mu nemôže otvoriť dvere, ktoré on nikdy neotvoril. Nevie mu povedať, čo za tými dverami je, lebo sám tam nikdy nemohol nakuknúť. A často sú to dvere tak bežné, až nás mrazí, že toto nejaký rodič nezažil. Ak rodič nikdy nevyšiel z imaginárnej pivnice, ako môže dieťaťu vysvetliť, prečo ísť na druhé poschodie a čo ho tam čaká? A práve toto má v rukách učiteľ. Byť učiteľom je misia, to nie je 22- či 25-hodinový úväzok. Ja som sa v detstve neučila preto, aby som mala dobré známky. Učila som sa pre šťastný výraz tváre mojej učiteľky, pre jej úsmev, pre jej oči, pre jej dotyk. Učila som sa pre svoju druhú mamu.
Stretla si viac takých učiteľov alebo to bola iba náhoda?
Je veľa učiteľov, ktorí majú radi len šikovné deti. Lenže šikovnosť merajú tým, ako dokáže dieťa obsedieť, ako dokáže neprehovoriť, ako dokáže odpovedať iba tými správnymi slovami. Často dieťa, ktoré nemá vlastný názor, je to ideálne. Sú ale učitelia, ktorí berú dieťa také, aké je, no tých je málo. A toto je presne to, o čo sa snažíme, aby sme tých vnímavých učiteľov mali. Pokiaľ ale nie je škola vnímavá, vnímavý učiteľ to tam má nesmierne ťažké. Robí si len akési izolované pracovisko.
Čo učiteľov brzdí, aby boli vnímaví?
Závisť. V učiteľskej komunite je jej veľmi veľa. Závidia, že druhému sa darí, že sa niekomu podarilo to, o čom iný už desať rokov tvrdí, že sa nedá. Závidia, že deti majú niekoho radšej. Závidia, že deti dôverujú inému učiteľovi. Všetko sú to veci, ktoré v školskom prostredí nemajú čo robiť, pretože je úplne jedno, voči komu bude mať dieťa dôveru. Motivácia učiteľa závisí často na tom, ako veľmi sa mu chce či nechce bojovať s takouto závisťou kolegov. Či dokáže vojsť do zborovne, kde počuje len to, ako tie deti nič nevedia, ako sa im nechce. No žiaci, ktorým sa nechce, sú často len odrazom svojich učiteľov.
Čo musí splniť škola, aby jej EDUMA udelila značku, Vnímavá škola?
Na Slovensku máme veľa súťaží, v ktorých deti dokazujú, ako veľa toho vedia, čo všetko robia so životným prostredím, no nemáme tu školu, ktorá by bola postavená na tom, že má citlivých žiakov, ktorí dokážu prijať akúkoľvek inakosť a vedeli by o nej diskutovať. Že v nej učia učitelia, ktorí vedia pracovať so všetkými typmi žiakov a tvoria inkluzívnu klímu a ktorých nezaujíma len to, aké majú ich žiaci známky, ale hlavne to, ako sa deti v triede cítia a či sú v škole šťastné. Učitelia musia prejsť tréningom, ako zvládať skupinovú dynamiku, ako pracovať so stereotypmi a predsudkami, ako viesť deti k tomu, aby sa začali o inakosti rozprávať. No musia sa naučiť i to, ako viesť rodičov detí k tomu, prečo je dôležité v našej spoločnosti prijímať inakosť. Toto je však len jedno kritérium. Druhým je, aby o inakosti dokázali hovoriť na všetkých hodinách, aby pochopili, že to nie je úloha etiky a náboženstva, ale je to úlohou každého predmetu.
Skús mi povedať, ako sa o inakosti alebo rozmanitosti dá hovoriť na jednotlivých predmetoch.
Dejepis je prehľad spoločenského diania, je postavený na tom, ako a prečo dnes ľudia žijú tak, ako žijú, aké tu máme stereotypy a problémy, môže nám pomôcť pochopiť strach, ktorý tu máme cez historický kontext. Slovenčina nás učí formulovať názory, aby to tých druhých ľudí nebolelo, aby sa ich to nedotklo. Učí nás formulovať myšlienky, reflektovať, pozrieť sa za seba, či tam nie sú popadané hlavy a rovnako i hľadieť dopredu. Zemepis – to je tiež prehľad a kontext. Ak je niekto tmavý, tak to nie je potomok Kaina, ako to kedysi tvrdila cirkev, ale súvisí to s niečím úplne iným a zemepis na to vie dať odpoveď. V biológii dokážeme pozorovať, akí krásni ľudia prichádzajú na svet, ak sa miešajú národy či etniká. Na každom predmete sa dá hovoriť o tom, že to, kým sme, ako myslíme, to z nás vo veľkej časti robí škola.
Spomenula si Online živú knižnicu, ktorá pracuje s metódou storytelling. Rómska kultúra je založená na ústnom podaní, je to len náhoda?
Je to náhoda (smiech). Nie každý Romák je taký ukecaný, ako som ja. Je to kombinácia toho, že som veľa čítala a príbehy mi boli blízke, a tak som nazbierala i veľkú slovnú zásobu. A toho, že keď som bola malá, tak som chodila s mamou predávať pred kostol. A práve tam to bolo o tom, ako človeka zaujať. Tam som sa naučila vedieť spoznávať ľudí. A pri školeniach je to o tom istom. Vedieť zaujať a potom ľudia od školiteľa príjmu nielen informácie, ale i jeho skúsenosti. A tak to robím aj ja. Človek ide úplne donaha so svojím ja a má to zmysel. Ak sa na chvíľu vrátim k rómskej téme – odkiaľ to má svet Gadžov vedieť, ako to u nás chodí, ak im to nepovieme? Cez svoj príbeh ukazujem to, aké je to farebné, v čom mám možnosť sa pohybovať – že dobrí a zlí ľudia sú na oboch stranách, na každej strane mi vedia ublížiť a rovnako na každej vyjadriť podporu. Cítila som sa naozaj veľmi spokojná, keď ma začal akceptovať gadžovský svet nielen ako Rómku, ale ako školiteľku. Nálepka zaujímavej Rómky bola preč a ostala len Janette. Rómkou som ale vždy, keď chcem, lebo to tak je.