Nevyštudoval učiteľstvo a možno práve preto je učiteľom etiky a náboženstva na cirkevnom Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa v Bratislave, kde bol dlhé roky aj členom manažmentu. Živí ho však práca s autami vo firme OIL Partner, kde pôsobí ako riaditeľ. Jeho prednáška o Generácii Z, ku ktorej patria aj jeho súčasní študenti, zaujala nielen učiteľov. S charizmatickým altruistom Štefanom Machajdíkom sa o tínedžeroch, tútoringu, mentoringu a virtuálnom svete rozprávala Martina Sondej Hosťovecká.
Ako si sa dostal k práci učiteľa etiky a náboženstva?
Robil som ako dobrovoľník rôzne zaujímavé veci so študentmi, ja to volám experimenty – to bolo pred pätnástimi rokmi. Potom ma Dušan Jaura (terajší riaditeľ gymnázia) zavolal, či by som to nešiel robiť na školu. Odolával som. Potom ma presvedčili aspoň na voľnočasové, klubovo-krúžkové aktivity, až potom prišlo bežné vyučovanie.
Prečo náboženstvo a etika? Prečo nie napríklad sociológia alebo ekonómia?
To, čo my chápeme u nás na škole pod etikou a náboženstvom, nie je štandardnou etikou a náboženstvom. My sme si sami pripravili celý plán, ktorý vyzerá úplne inak, ako sme na týchto predmetoch zvyknutí: tieto dva predmety sme spojili dokopy a priestor na hodinách využívame na lepšie spoznanie, na vnútornú reflexiu, na reflexiu triedy. Osemdesiat percent všetkých aktivít robíme cez debaty.
Môžeš to rozviesť bližšie?
U nás na gymnáziu sa študuje 5 rokov. V prvom ročníku to stojí na budovaní triednej komunity a vzťahov v nej. Decká si hovoria navzájom svoje životné príbehy, vyjadrujú svoje pocity a názory na život. Nie je tam model: Toto sa musíte naučiť! Dôležité je, aby sa videli ako ľudia a nie len v role spolužiakov. Prvý rok si budujeme dôveru, oni medzi sebou a študenti s učiteľmi. Druhý rok je témou identita. Rozprávame sa o tom, kto som. Používame nástroj, ktorý sa volá eneagram (pozn. psychologická typológia pováh do deviatich skupín). Pokúšame sa pochopiť sami seba. Tretí rok veľa hovoríme o hodnotách, o základných princípoch dobra a zla. A v štvrtom a piatom ročníku už nastupuje to, čo by sa dalo nazvať koncepty – filozofia, religionistika aj teológia. A v piatom ročníku robíme tzv. monastic projekt (kláštor, rehoľa) – zoberieme študentov niekam na pár dní, kde žijú mníšskym životom, meditujú, rozprávajú sa a hlavne sú odrezaní od všetkých technológií.
Prečo podľa teba niečo takéto nefunguje na štátnych školách? Lebo toto naozaj nie je otázka peňazí.
Máme výhodu, že si veľa vecí určujeme sami tým, že sme cirkevné gymnázium. Áno, boli aj hlasy, že by sme sa mali učiť na hodinách náboženstva katechizmus, ale my máme jeden veľmi silný argument: že nám to takto funguje. Máme prístup otvorenej školy, nevyrábame zo študentov kresťanov. Dokonca, ak sa ním niekto stane, ja to vždy tak trochu spochybním.
A čo ak príde mladý satanista?
Ak príde a ak to bude myslieť naozaj vážne, jeho viera je dobrý základ hovoriť o tom. Problémom však nie je, že by k nám do školy prichádzali študovať satanisti alebo mladí, ktorí veria iným hlúpostiam, ale problémom je, že väčšina tínedžerov neverí absolútne ničomu. Vtedy sa ťažko o niečom rozprávať. Preto ich učíme vybudovať si nejaký vnútorný postoj k životu, svetu a ľuďom. Kiežby niekto z nich naozaj veril nejakým vážnym hodnotám!
V tvojej prednáške si hovorili o silnej spiritualite, ktorú majú tínedžeri v sebe, len o nej nemajú s kým hovoriť.
Žijeme na katolíckom Slovensku, kde má veľa detí za sebou náboženskú prípravu na základnej škole – väčšinou z nej majú v hlavách chaos, niektorí majú dokonca veľmi zlé skúsenosti. To, čo by náboženstvo mohlo odovzdať ako dobrú vec do spoločnosti, sa vlastne zneužije. Preto sa potom z tínedžerov stávajú totálni cynici. Často nemajú ani chuť riešiť nejaký svoj postoj k životu. My ich preto vedieme tak, aby toto všetko dali nabok. Kladieme otázky a hľadáme úprimné odpovede. Viera sa musí zvnútorniť, nielen prebrať po niekom, lebo nikdy nebude dostatočne silná. Musí zosilnieť v reálnom strete s inými názormi. Ak to myslia vážne so svojou vierou, tak ich viera tu len zosilnie. Ak to berú len ako kultúrnu záležitosť, ktorú prebrali od rodiny, tak tá viera môže i zomrieť, lebo nebola reálna.
Je úspech takéhoto prístupu nejako merateľný?
Sociologicky by sa dali merať možno vzťahy v triede alebo miera angažovanosti našich študentov v nejakých spoločenských problémoch, alebo ich schopnosť empatie. My ale pozorujeme jednotlivé príbehy našich detí. Tým, že máme tútoring (dozeranie, ochrancovstvo), čo znamená, že každý študent má svojho tútora v jednom zo svojich učiteľov, takto je vždy niekto na škole, kto je nablízku tomu konkrétnemu študentovi. Niekto, kto rozumie tomu, čo robí, ako sa rozhoduje, tomu, čím žije a podobne. Vieme preto celkom dobre odhadnúť, čo sa deje v živote väčšiny našich študentov. Ďalším indikátorom je celková atmosféra na škole. A tiež atraktivita školy pre vonkajšie prostredie. Kedysi bol záujem o školu, lebo tu bola dobrá výučba angličtiny, dnes je to možno rovnakým percentom aj kvôli dobrej atmosfére.
Zdieľajú učitelia filozofiu takéhoto vedenia?
Uvedomili sme si, že ak chceme od študentov, aby sa v nich dial nejaký proces, musí sa diať aj v nás. Ak chceme, aby sa z našich študentov stali ľudia voliaci si dobré veci, aby nemysleli len na seba a boli otvorení voči druhým ľuďom, tak učitelia musia byť takí istí. To, čo sa deje v triede, sa musí diať aj v zborovni. A to, ako sa vedenie školy správa voči učiteľom, musí mať podobné charakteristiky, ako sa učitelia správajú voči deťom. Je to postupný proces. Náš učiteľský tím prešiel za posledné roky veľkými zmenami. Veľa učiteľov preto odišlo. Neboli to zlí učitelia, len boli iným typom učiteľov – pre nich bola dôležitá rola „ja som učiteľ – ty si žiak, kabinet je môj priestor – trieda je tvoj priestor“. No učiteľovou úlohou nie je len natlačiť do detí matematiku, angličtinu, ale aj porozumieť ich životu a otvoriť im trochu aj ten svoj.
Ale naprogramovať si blízky vzťah so študentmi asi nejde zo dňa na deň.
Práve na to slúži tútoring, aby sa k sebe lepšie priblížili žiak a učiteľ, aby si lepšie rozumeli. Mysleli sme si, že problém bude na strane študentov, že sa nebudú chcieť s učiteľmi baviť. No väčší bol však na strane učiteľa. Žiak začal rozprávať, pýtať sa a učiteľ bol zrazu v role, na ktorú nebol natrénovaný. Učiteľ bol vtiahnutý do vzťahu, a preto sám potreboval podporu. A tak sme zaviedli koučingový program, kde všetci učitelia, ktorí sú tútormi, majú svojho kouča, s ktorým sa môžu porozprávať o tom, čo ako tútori prežívajú.
Nebolo by jednoduchšie vyškoliť učiteľov frontálne?
Školenia sú absolútne zbytočné. Oveľa viac pomáhajú sedenia one-on-one. Zrušili sme porady a mávame nepovinné stretnutia, tzv. coffee and company, na ktoré chodia asi 2/3 učiteľov, ale môže tam prísť hocikto. Nadhodí sa téma, rozprávame sa o nej, ľudia hovoria svoj názor, rušia sa roly.
Nemalo by sa to takto robiť aj na vysokej škole?
Učitelia sú vedení rovnako ako za Rakúsko-Uhorska. Lenže učitelia boli vtedy trénovaní na úplne inú rolu, akú od nich chceme v súčasnosti. Stará rola dávala učiteľovi formálnu autoritu, no mladé generácie ju akceptujú veľmi slabo. My sme sa policajtov a učiteľov báli, oni sa z nich smejú. Učiteľ preto musí byť neformálnou autoritou. Zaujímavý je aj faktor cieľovej skupiny, čiže s akou skupinou detí sa pracuje. Viem si predstaviť triedu rómskych detí kdesi na východe, ktorá funguje podľa celkom iných pravidiel a kde je autorita učiteľa extrémne dôležitá a aj formálne štrukturované pracovné prostredie.
Ako môže takto uvažujúci človek ako ty pôsobiť v tvrdom biznise?
Z hľadiska vzťahov mi pripadá tvrdšie prostredie školstvo. Prostredie biznisu je oveľa čitateľnejšie. Verím tomu, že tak, ako sa dá riadiť firma, sa dá riadiť aj škola. Je tu istý trend: do práce prichádza Generácia Y, pre túto generáciu je dôležitejšie prostredie a ich pocity než pravidelná výplata. Zamestnávatelia musia niečo zmeniť, lebo ich motivácia vstávať do práce je iná. Trendom je, aby sa ciele firmy a ciele človeka pracujúceho v nej prelínali. Musím sa pýtať, čo chcú moji zamestnanci a moji zamestnanci budú potom rozumieť tomu, čo chcem ja. U nás vo firme to takto je a funguje to. A to zamestnávame ľudí zo znevýhodneného prostredia, riadia sa však ľahšie ako učitelia. No ak sedí rovnica, že učiteľove ciele a ciele školy sa prekrývajú, tak si učiteľ prestane rátať hodiny, ktoré je v škole navyše alebo neberie ako otravovanie, ak od neho žiak na chodbe niečo chce.
Prejdime od učiteľov k tínedžerom. Dajú sa dnešné deti viesť mimo virtuálneho sveta?
G. K. Chesterton hovorí, že základný princíp vedenia dieťaťa je o rovnováhe a hraniciach. Extrémy nikdy nie sú dobré. Rodičovská úloha vo virtuálnom svete je stále ťažšia a ťažšia. No čím bližšie dieťaťu sme, tým je väčšia pravdepodobnosť, že budeme pri tom. Ale desia ma rodičia, ktorí sa nepýtajú, ako môžu svoje dieťa ochrániť. Pripoja ho do siete a nechajú ho tak. V desiatich rokoch sú z takýchto detí len karikatúry na ľudskosť. Až čas ukáže, ako digitálny svet poškodzuje naše deti.
Dá sa s tým niečo urobiť?
Spomeňme si na film Matrix, odpájanie týchto ľudí je veľmi bolestivé. Budú vyrastať celé generácie, ktoré neboli v tejto oblasti vedené alebo obmedzované. Ideálnym by bol akýsi „vodičský preukaz“ na to, aby vedeli používať virtuálny svet. Existoval by v škole predmet, na ktorom by sa dozvedeli deti od ľudí, ktorí tomu rozumejú, ako čo vo virtuálnom svete používať, boli by pre ne akýmisi sprievodcami. Vovádzačov do reálneho sveta robíme deťom my, rodičia. Ale vovádzačov do virtuálneho sveta im často robia ich rovesníci, respektíve tí, ktorí vytvárajú virtuálny svet. Viem, že ak moje dieťa uvidí prvýkrát na ulici, že niekto niekoho bije, budem pri tom a môžem mu to vysvetliť alebo zasiahnuť. Ale ak zažije niečo vo virtuálnom svete, tam bude na to samo.
Aký majú deti dôvod byť v tomto virtuálnom svete?
Iné to bude asi v malých mestách, kde deti nemajú čo robiť a iné v Bratislave, kde sú deti preaktivizované. Rodičia im kupujú krúžky, zážitky a neviem čo všetko ešte, každý víkend niekam idú, chodia na dovolenky, lyžovať, jazdiť na koňoch, korčuľujú, plávajú... pre ne je svet len panoptikom zážitkov. Tieto deti sú príliš unavené. Keď konečne nič nerobia, tak sú vo virtuálnej realite. Nechcel by som vyrastať v ich svete, nevyznal by som sa v ňom. Ale cítim istú nádej, lebo v osvietených prostrediach sa začínajú prejavovať tínedžeri, ktorí práve pre toto prekážajú sami sebe. Majú totiž v sebe geneticky zakódovanú potrebu ozajstnej blízkosti.