S oboma sa rozprávala Zuzana Labašová. Celý rozhovor môžete nájsť v knihe rozhovorov o rozvojovej pomoci s významnými osobnosťami z praxe Hlasy väčšinového sveta, ktorú vydala Živica.
Aké je postavenie maorského obyvateľstva v spoločnosti na Novom Zélande?
Karuna: Také rozmanité ako ľudia, z ktorých spoločnosť pozostáva. Nemôžem hovoriť za celé maorské obyvateľstvo a takisto nemám právo hovoriť za svoj národ. Som presvedčená, že v mojom meste – Christchurch – došlo k posunu vo väčšinovom vnímaní nášho miestneho národa následkom zemetrasenia v roku 2010 a následných ničivých otrasov vo februári 2011. Počas dní, ktoré po zemetrasení nasledovali, boli dvere komunitných domov po celej krajine otvorené pre utečencov. Oblasť vo východnej časti, kde sme žili, bola silno postihnutá zosuvmi pôdy a prerušením dodávky elektriny a vody. Dobrovoľní maorskí strážnici chodili od dverí k dverám a pýtali sa ľudí, či potrebujú jedlo alebo čokoľvek iné. Od tohto momentu nastalo v meste väčšie uvedomenie si a viditeľnosť našich maorských hodnôt a histórie. Má to stále ďaleko od toho, čo by som chcela pre svoje vnúčatá, ale je to oveľa lepšie ako predtým.
Bronwyn: Snahy o zrovnoprávnenie prinášajú svoje ovocie.
Existuje v spoločnosti proces liečenia krívd z obdobia kolonizácie?
Karuna: Existuje Waitangi Tribunál, o ktorého fungovaní veľa neviem. Poskytuje priestor, kde bolesť z minulosti môže byť vyjadrená a vypočutá. Rozhodnutia tohto tribunálu tiež ovplyvňujú tvorbu nových zákonov. Náš národ dojednal dohodu o území v roku 1998 a teraz, takmer 20 rokov neskôr, sa náš kmeň stal významnou ekonomickou silou. Vznikli iniciatívy, ako napríklad šetriaci program. Ten sa vzťahuje na deti do 16 rokov. Ak na ich účet v priebehu 12 mesiacov vložím 50 dolárov, k ich úsporám sa pridá suma v pomere 1 : 4, teda 200 dolárov. Tieto peniaze sú viazané na vysokoškolské štúdium, kúpu prvého domu či na dôchodok.
Prečo vznikla potreba založiť maorské školy ako alternatívu voči štátnym a cirkevným školám?
Karuna: V Kura Kaupapa Māori, čo je maorská škola, nejde o rovnaký druh vzdelávania používajúci len iný jazyk. Tieto školy vytvárajú maorské prostredie, v ktorom sa deti môžu učiť ako Maori bez toho, aby sa museli snažiť zapadnúť do paradigmy niekoho iného. Táto paradigma má iný súbor hodnôt a priorít a odlišnú optiku, cez ktorú vníma svet.
Bronwyn: Vo svete McDonaldov, Hollywoodu, bábik Barbie a konzumu je treba vynaložiť obrovské úsilie, aby sa uchovala ne-mainstreamová kultúra, ktorá sa nezameriava na zisk. Maorské hodnoty a jazyk neboli rovnomerne udržiavané pri živote v domovoch ani v širšej spoločnosti. Uchovávali sa prevažne iba v malých výsekoch životov ľudí – hlavne pri oslavách v marae (maorské komunitné centrá). Aby sa zvrátil tento proces asimilácie, bolo treba vyvinúť obrovské úsilie na úrovni viacerých generácií.
V čom je maorská vízia a ponímanie vzdelávania odlišné od moderného západného konceptu?
Karuna: Nie som expertkou, ale jeden príbeh o tejto odlišnosti hovorí: reverend Marsden rozprával skupine maorských starešinov o tom, ako sa Pākehā (ľudia európskeho pôvodu) naučili štiepiť atóm. Slová, ktoré použil, pokiaľ si správne pamätám, by sa dali preložiť ako „…naučili sa trhať látku vesmíru…“. Všetci so záujmom počúvali a potom sa opýtali: „A vedia tiež, ako ju zošiť naspäť?“ Keď reverendova odpoveď znela záporne, starešinovia neprejavili žiadny náznak uznania. Takisto, kým som študovala na whare wānanga (maorská inštitúcia terciálneho vzdelania), mala som napísať prácu o maorskom výskume. Vybrala som si tému a potom sa náš učiteľ opýtal: „Aký prospech prináša tvoje výskumné zameranie pre tvoje deti a vnúčatá?“ Keď som priznala, že žiadny osoh tam nie je, odpovedal: „Tak to zmeň!“ Čo som aj urobila a som za to vďačná.
Akými princípmi sa riadia maorské školy?
Karuna: Podliehajú princípom riadiacej filozofie, ktorá sa nazýva Te Aho Matua, a tá je vtkaná do všetkého, čo robíme. Tieto princípy sú založené na maorských hodnotách, viere a zvykoch. Tieto základné princípy sú záväzné pre všetky maorské školy. Maori veria, že tieto princípy sú nevyhnutné pre vzdelanie ich detí. Te Aho Matua (doslovne „hlavná niť“) sa skladá zo šiestich častí, pričom každá sa špecificky zameriava na to, čo je z maorského pohľadu kľúčové pre vzdelávanie detí pre budúcnosť. Prvou časťou je Te Ira Tangata (ľudská esencia) poukazuje na fyzické aj duchovné vybavenie detí. Zdôrazňuje celostný rozvoj detí a nielen orientáciu na kariéru. Vyživovanie tela aj ducha v milujúcom prostredí je najväčšou zárukou, že z detí vyrastú láskaví a milujúci dospelí. Rozvoj ducha je treba podporovať prostredníctvom tvorivých umení – hudba, tanec, dráma, kreslenie, maľovanie, poézia a próza a akékoľvek iné aktivity, ktoré dávajú priestor predstavivosti. Druhou časťou je je Te Reo (jazyk) – keďže vymieranie maorského jazyka bolo hlavným impulzom k založeniu týchto škôl, úplné ponorenie detí do maorijčiny je kľúčové. Pre deti v týchto školách je maorijčina jazykom, v ktorom sa učia všetky predmety. Anglický jazyk nasleduje až po úplnom zvládnutí písania a čítania v maorijčine. Po absolvovaní školy sa očakáva, že deti budú mať rovnocennú plnú znalosť oboch jazykov. Treťou časťou je Ngā Iwi (ľudia) – tento bod sa zaoberá okruhom ľudí, s ktorými prichádzajú deti do kontaktu a ktorí im pomáhajú vyznať sa vo svete a nájsť si v ňom právoplatné miesto. Očakáva sa, že škola bude v deťoch zdôrazňovať spojenie s predkami. Prioritou je oboznámiť deti s ich vlastným národom. Je dôležité, aby bola škola prepojená s rozšírenou rodinou dieťaťa. Iba takéto prepojenie zabezpečí, že deti si uvedomia, čo je vhodné a nevhodné správanie. Škola sa stáva súčasťou whānau (rozšírená rodina). To je ideálne zabezpečené na menších školách. Štvrtou časťou je Te Ao (svet) – maorské vedomosti o prírode a vesmíre. Deti potrebujú pochopiť, že konanie ľudí – vrátane ich samých – môže mať ničivé následky na prírodu a jej zdroje. Deti si preto potrebujú uvedomiť, že ich zodpovednosťou je starostlivosť o prírodu. Piatou časťou je Ahuatanga Ako (podmienky učenia) – učenie by malo byť radostnou a stimulujúcou skúsenosťou, preto praktizovanie Karakia (maorské modlitby a spevy) pomáha deťom utíšiť ducha, vyčistiť myseľ a uvoľniť napätie. Dôležité je i pozorné počúvanie, tiché sústredenie, vizualizácia a pozorovanie, dotyk, cítenie a praktické narábanie, kladenie otázok aj diskusia. Starší žiaci pomáhajú mladším, zatiaľ čo mladší sa učia prijímať vedenie starších. Učebňou nie je iba trieda, ale aj more, divoká príroda a nebo či múzeá a knižnice. Šiestou časťou je Ngā Tino Uaratanga (základné hodnoty) – to, aké vlastnosti by mala škola u detí rozvíjať. Deti by mali zo školy vychádzať so schopnosťou myslieť, počúvať, rozprávať, čítať a písať v maorijčine aj angličtine. Mali by mať slobodnú, otvorenú a zvedavú myseľ a nadšenie pri využívaní svojich nadaní. Takisto by si mali zachovať obrovskú schopnosť lásky, radosti a smiechu. Cieľom je, aby deti ostali verné svojej vlastnej integrite a zároveň boli láskavé, súcitné a spolupracujúce s inými.
Bronwyn: V roku 2001 sa uskutočnil celomaorský vzdelávací summit – kde sa diskutovalo o tom, čo Maori očakávajú od školského vzdelávania. Maori kolektívne vyjadrili prianie, aby vzdelávanie vybavilo človeka schopnosťou: žiť ako Maor, aktívne prispievať ako občan sveta, užívať si pevné zdravie a vysoký životný štandard.
Ako sa maorské školy odlišujú od bežných štátnych a cirkevných škôl na Novom Zélande?
Karuna: Ten rozdiel nie je povrchne viditeľný, ale je celostný. Je to o inom prežitku skúsenosti.
Bronwyn: Odlišujú sa v základnej paradigme, filozofii, jazyku, kolektívnej snahe či hodnotách. Avšak mnohé veci majú aj spoločné: lavice, stoličky, vyučovacie hodiny, prestávky, pravidlá, učiteľov…
Ako sú maorské kultúrne hodnoty a filozofia prakticky zastúpené v každodennom fungovaní školy?
Bronwyn: V prvom rade je to prostredníctvom maorijčiny. Každé dieťa je tiež verejne privítané. Používame tradičné techniky sceľovania skupiny a na uvoľnenie a zvnútornenie využívame spevy, modlitby. Zákazy a požehnania sú odvodené od tradičného princípu tabu. V škole rutinne používame tradičné formy pozdravov a oznamovania správ i predstavovania sa, kde žiaci identifikujú kmeň, rodinu, horu aj rieku, od ktorej pochádzajú. Na škole sa tiež očakáva a vyžaduje spoluúčasť širšej rodiny.
Môžu aj iné ako maorské deti navštevovať tieto školy a majú o to záujem?
Karuna: Iné ako maorské deti môžu byť súčasťou bilingválneho aj čisto maorského stredného vzdelávania. Ak je ich whānau (široká rodina) hlboko presvedčená o správnosti tohoto kroku a pristupujú k tomu s pokorou, môže to krásne fungovať. Ak je však ich motiváciou vo výbere školy nejaká zromantizovaná predstava, alebo ak nemajú dosť pokory, nastávajú problémy. Myslím, že je to veľké a odvážne rozhodnutie úmyselne pre svoje dieťa zvoliť pozíciu menšiny.
Nevytvára rozštiepenie medzi štátnymi a maorskými školskými systémami oddelenie či segregáciu bieleho a maorského obyvateľstva?
Bronwyn: Osobne ma skôr trápi rozdelenie či segregácia medzi Maormi na tých, ktorým sa dostane maorské vzdelávanie, jazyk, podpora a na tých, ktorí nemali túto možnosť.
Predpokladám, že vaše vlastné deti navštevujú maorské školy. Čo najdôležitejšie sa tam naučili?
Karuna: Pre mňa nie je až také dôležité to, čo sa naučili, ale nakoľko môžu byť hrdé na to, že sú Maori, zatiaľ čo sa učia. Tiež je veľmi dôležité, že sú vďaka škole súčasťou oveľa širšieho okruhu generácií nášho národa.
Majú študenti po absolvovaní maorského vzdelávacieho systému rovnaké príležitosti?
Bronwyn: Pravdepodobne áno. Z našich škôl ide viac študentov na univerzity, keďže majú väčší kultúrny kapitál a skúsenosť s veľkým úsilím vloženým do vzdelávania.
Aké sú podľa vás pozitíva a nástrahy vzdelávanie menšín v rozvojových krajinách?
Bronwyn: Rozdiel medzi vzdelaním a vymývaním mozgov je iba otázkou perspektívy. Ukazuje sa, že vzdelávanie vychováva šťastných ľudí pokiaľ sú školy prispôsobené miestnemu prostrediu. Ak sú si ľudia rovní v miere úcty, ktorá sa im dostáva, potom vzdelávanie vyústi do úcty. Ak sa skupiny ľudí považujú za iných, odlišných, menejcenných, potom vzdelávanie zdôrazňuje odlišnosť, inakosť a menejcennosť.
Čo treba zohľadniť, keď inú kultúru vnoríme do nášho vzdelávacieho systému?
Karuna: Nedávajte inej kultúre váš vzdelávací systém. Ak chcete priniesť nejakú hodnotu, vstúpte do úprimného partnerstva s nositeľmi múdrosti v danej kultúre a spýtajte sa ich: Čo by sme mohli spoločne vytvoriť?
Viac informácií o knihe rozhovorov nájdete na www.zivica.sk/rozhovory. Publikáciu finančne podporilo Slovak Aid v rámci projektu „Globálne vzdelávanie pre univerzity 21. storočia“ (SAMRS/2015/RV/1/10) a ZSE a.s. Realizovalo ho CEEV Živica v spolupráci s Technickou Univerzitou vo Zvolene.