Tvorivá učiteľka, ktorá rada pracuje s mladými ľuďmi, ale za minulého režimu ju na učiteľské povolanie nepovažovali za dosť vhodnú. Daniela Štroncerová preto po skončení štúdia slovenčiny a nemčiny na Filozofickej fakulte v Prešove UPJŠ v Košiciach pracovala ako redaktorka vo vydavateľstve a učiť začala až v 90. rokoch. Hoci býva celý život v Košiciach, do Nemecka či Rakúska jej nie je ďaleko – absolvovala tu študijný pobyt, konferencie a školenia, dokonca vo Švajčiarsku niekoľko mesiacov aj učila. Praha, po ktorej kedysi sprevádzala turistov, je mestom jej srdca a občas si tam odskočí do divadla. Má dar empatie a vie si rýchlo získať dôveru žiakov aj kolegov. Asi preto, že o ľudí prejavuje úprimný záujem. V štýlovej východniarskej kaviarni v Košiciach sa s ňou rozprávala Lenka Kunová.
Prečo si išla študovať nemčinu a slovenčinu?
Pôvodne som chcela byť novinárka, ale keď som končila školu, nemala som na to dostatočné predpoklady.
Kádrové?
Áno, kádrové. Ja som sa vôbec nemohla prihlásiť na tú vysokú školu. Dnes je to až smiešne. Mala som však dobrých učiteľov slovenčinárov aj nemčinárov, a tak bolo jasné, že sa budem venovať jazykom.
Keď si išla študovať, chcela si učiť?
Áno, nevedela som si predstaviť nijakú inú prácu. Ale keď som skončila a dostala papier, kam mám ísť, povedali mi, že ma nepotrebujú. Pomohla mi učiteľka z vysokej školy, ktorá vedela o voľnom mieste vo vydavateľstve. Nastúpila som tam hneď v lete.
Čo konkrétne si robila?
Čítala som a posudzovala rukopisy mladých autorov. Neskôr som vyberala diela na preklad. Bola to pekná, zaujímavá a tvorivá práca, ale do školstva som sa hlásila každý rok. Zakaždým som dostala negatívnu odpoveď. Bolo to dosť deprimujúce. Potom prišli 90. roky a mne bolo jasné, že vydavateľstvo nemôže vydržať, najmä po rozdelení republiky. Odišla som ako jedna z prvých. Teraz už bol o mňa bol v školstve záujem. Bola to osviežujúca zmena. Bola som šťastná, že som mohla učiť, ale som rada, že som robila aj inú prácu. Vidím výhody aj nevýhody toho, čo robím teraz.
Našla si aj v škole nejaký literárny talent?
Mala som na krúžku veľmi dobré dievčatá, ktoré vyhrávali, čo sa dalo. Písanie im robilo radosť. Mne robilo radosť byť s nimi, tvoriť, nahadzovať loptičky, ktoré ony chytali. Terajším mladým to až tak veľmi nejde. Nemajú pocit, že sa chcú realizovať touto formou, často im chýba fantázia. Ale možno je to len prechodný jav. Alebo potrebujú istý čas, aby sa prejavili.
Zmenili sa žiaci za posledné roky výrazne?
Už štvrtáci sa cítia byť iní ako prváci. Je komické, keď ti štvrták povie, že s tými prvákmi sa vôbec nedá vychádzať, že nemajú žiadnu zodpovednosť. S deckami pred dvadsiatimi rokmi sa naozaj dalo rozprávať o čomkoľvek, aj na hodinách cudzieho jazyka. Boli schopní hovoriť rozvité vety, súvetia v cudzom jazyku. Teraz som rada, keď povedia aspoň holé vety.
Včera sme preberali dopravu, momentálne je to v Košiciach aktuálna téma. Tam sa to prelomilo – rozhovorili sa, aj ja som prihodila nejaké zážitky a bola z toho vynikajúca hodina. Vždy treba nájsť niečo, čo sa ich dotýka. Keby som robila túto tému pred dvoma rokmi, tak by to asi tak dobre nevyšlo.
Žiaci majú teraz asi veľa lákadiel mimo školy.
Áno. Najnovšie hrávajú online futbalový turnaj jeden proti jednému. Zistila som to náhodou, keď mi jeden chlapec povedal, že sa venuje futbalu a vysvitlo, že ho hráva na počítači.
Ako takých žiakov zaujať?
Je to náročné, ale vždy sa dajú nájsť spôsoby, ktoré ich oslovia. Nie som maximalista, nechcem, aby celá trieda bola nadšená, že má niečo robiť, ale tí, ktorí sa chytia, stiahnu ďalších. A vždy sa pozriem, čo som učila pred rokom alebo pred dvoma a obmením to. Raz mi moji bývalí študenti napísali: vaše hodiny boli preto zaujímavé, že sme nikdy netušili, čo s nami budete robiť. Publicistický štýl sa dá učiť teoreticky, ale dá sa to aj tak ako my tento týždeň. Žiaci robili triedne noviny.
Každá trieda urobila svoje noviny?
Dokonca niekoľko novín. Rozdelila som ich do skupín, mohli si vymyslieť názov, mali zadané žánre, aj to, aby správy boli zo Slovenska, z Košíc, ale aj zo školy alebo triedy. Dali si na tom naozaj záležať. To zaujatie, keď im dáš priestor! Išli do ulíc, začali sa pozerať, čo je okolo nich, robili interview, aj pána prezidenta oslovili.
A odpovedal im?
Z prezidentskej kancelárie odpísali, že prevzali mail a že budú v najbližšom čase reagovať. Ale nestihli uzávierku.
Čo ťa na učení stále baví?
To, že deti sú stále iné, že nie sú vždy rovnaké. Snažím sa prísť na to, prečo reagujú tak, ako reagujú. Majú svoje starosti, problémy doma, môžu to byť ekonomické problémy alebo sa nevyznajú sami v sebe a treba im pomôcť. Mala som rôzne prípady detí, o ktorých som zistila, čo im je, a odporučila som ich k psychológovi, keď rodičia nestíhali. Mala som dieťa, ktoré sa sebapoškodzovalo, chcelo na seba upozorniť. Mala som anorektičky. Zistila som to, keď nechceli ísť na výlet, pretože by sa zistilo, že nejedia. Človek nemusí byť Matka Tereza, ale mali by sme byť viac vnímaví. Nie je dôležité, či žiak ovláda i a ypsilon, ale či bude dobrým človekom.
Ale náš systém je zameraný na výkon a toto veľmi neumožňuje.
Áno, to môžem potvrdiť. Keď žiak niečo nevie, tak sa mu odpočítajú body, percentá, dostane nejaké číslo, nejakú známku, ale to nie je celistvý človek. Prečo sa naučil alebo nenaučil, na čo je nadaný? Vždy hovorím žiakom, aj keď niečo nebudeš vedieť, to, že si čestný a vieš sa pozdraviť, je pre mňa dôležitejšie.
Takže ty sa napriek všetkému snažíš deťom venovať viac.
Nedalo by mi robiť len to, čo je predpísané, zaškatuľkované, bez toho, aby ma zaujímali deti ako ľudia.
Tvoja škola, Gymnázium na Poštovej, patrí medzi najlepšie na Slovensku. Ako vznikne také gymnázium?
Tvrdou robotou. Vždy hovorím žiakom, že síce nemáme luxusné vybavenie, ale dôležitejšie ako plastové okná sú ľudia a že budeme na sebe veľmi tvrdo robiť. Na stoličke, na ktorej sedíš, chcelo sedieť veľa iných žiakov, tak si to váž. Ale prváci často nemajú dostatočné pracovné návyky.
Aj to aj napriek tomu, že si vyberáte najlepších.
Áno, aj napriek tomu. Hľadajú cestičku ľahšieho odporu, ale potom pochopia, že treba začať robiť. Ale musíme byť trpezliví, nemôžeš odsúdiť žiakov po troch mesiacoch.
Čo si myslíš o ministrovom návrhu jednotných štátnych prijímačiek?
Uniformovanosť je návrat do minulosti. Každá škola má inú kvalitu a my chceme, aby nám žiaci, ktorí prichádzajú, dokázali, že si tu zaslúžia byť. Nechcem, aby to vyzeralo elitársky, ale aj rodičia očakávajú, že keď dajú dieťa k nám, niečo sa naučí.
Aké skúsenosti máš zo škôl v Nemecku?
Je tam lepšie vybavenie, menej žiakov v triedach, menší rozsah učiva, intenzívnejšie pracujú na určitých témach. My si myslíme, že stredoškolák musí byť div nie malý génius z každého predmetu.
Akí sú tam učitelia a žiaci?
Učiteľov som zažila rôznych. Pre vysokoškolákov, ktorí boli v škole na praxi, to boli veľmi kruté časy, dostávali tvrdé výčitky, že neboli dostatočne pripravení odborne alebo metodicky. Bola som z toho v ľahkom šoku. Keď porovnávam žiakov, kolegyne z cudziny mi rozprávajú, že majú v triedach omnoho viac cudzincov z rôznych krajín, ktorí majú skôr integračné problémy. Neovládajú jazyk, majú inú výchovu, napríklad dieťa nemôže byť na telocviku v športovom odeve alebo vôbec necvičí. Tieto veci čakajú aj nás. V Nemecku a Rakúsku majú dobre prepracované, ako dieťa začleniť do kolektívu a dokonca aj na stredných školách. U nás máme pár Vietnamcov a pár žiakov z výmenných pobytov, ale keď sa k nám nahrnú cudzinci, budeme musieť pracovať na úplne inej úrovni.
Neobávala si sa, či uspeješ ako učiteľka vo Švajčiarsku?
Chcela som zistiť, kde sú moje hranice. Učilo sa mi veľmi dobre, žiaci boli ústretoví, zvyknutí na to, že komunikujú s vyučujúcim. To je to, čo chcem od svojich žiakov. Aby neboli len prijímateľmi, ale aby sme k niečomu spoločne dospeli. Dieťa tam má od základnej školy diár, zapisuje si úlohy, termíny. Keď to chcem zaviesť tu v 1. ročníku, žiaci si myslia, že diár nepotrebujú. A neskôr ako vysokoškoláci mi ďakujú, že som ich naučila ho používať.
Čo by si ešte rada preniesla na Slovensko?
Napríklad to, ako sa vedú porady. Bývajú v miestnosti, kde sú iba stoličky, takže nemôžeš robiť nič iné, a porada musí skončiť do 40 minút. Všetko je perfektne pripravené. Ak je porada dlhšia, musí sa riešiť niečo životne dôležité. A ešte mediotéky. Miestnosti, kde je stála knihovníčka, je tam všetko, čo potrebuje učiteľ a žiak na všetky predmety, môže si tam prísť oddýchnuť cez voľnú hodinu, učiť sa. Zažila som, ako sa vo Švajčiarsku učí Shakespeare. Na učiteľovu požiadavku dostane každý žiak malé, subtílne vydanie divadelnej hry. Videla som, ako žiaci stáli na zastávke a čítali. Možno sa aj my dočkáme takýchto riešení „za pár frankov“.
Aký bol návrat do tunajšej reality?
Krutý. Keď som sa vracala, autobus z Bazileja bol plný žien a ja som bola jediná, ktorá nebola aupairka. Človek sa teší na rodinu, na známych, ale predsa zamrzí, že nemáme takú školu, akú by sme si zaslúžili vzhľadom na naše výsledky.
Prečo to vo Švajčiarsku funguje a u nás nie?
Je to iná krajina. Tam keď prídeš neskoro, to je ako keby si si napísal na vizitku: som neschopný. Nepotrebuješ spisovať s niekým zmluvu, stačí, že niečo povieš a slovo platí.
Takže celková kultúra. Máme porovnateľných učiteľov?
Poznám veľmi veľa dobrých učiteľov, ktorí by sa nestratili ani vo Švajčiarsku. Ale poznám aj takých, ktorí by si tam netrúfli predstúpiť pred triedu.
Stíhaš veľa vecí – je to vďaka vypestovanému time managementu?
Určite. Ak sa nevieme zorganizovať, vždy len dobiehame veci. Ale ak je problém, môžu sa veci presunúť, nie je hanba požiadať o pomoc.
Keď porovnáš zahraničné školenia pre učiteľov s tými našimi, aký je v nich rozdiel?
Mám pocit, že je tam väčšie osobné zaujatie lektorov. Dodnes viem, ako sa volali nemeckí lektori, tykali sme si a oslovovali sa menom. Ale zažila som aj na Slovensku zopár takýchto lektorov.
Takže aj pri školení dospelých je dôležitý osobný vzťah.
Rada spomínam na školenie o dramatickej výchove, tancovali sme, skákali, všeličo sme stvárali, bolo to veľmi osviežujúce. Odporúčala by som to každému vyučujúcemu, nielen jazykárovi, aj matematik by si mal vedieť so žiakmi zaskákať a takto ich prebrať, dvihnúť. Takto učím Bottu, Shakespeara alebo Tajovského, ktorý je pre niektorých hrôza.
Veľa učiteľov povie, že na takéto veci nemá čas.
Keď rozoberáš knihu na hodine, deti sú otrávené. Dám deťom dielo prečítať doma, poviem im, že inak nebudú vedieť, čo na ďalšej hodine robiť. A oni zväčša čítajú.
Využívaš svoje sprievodcovské skúsenosti na exkurziách so žiakmi?
Keď sme nedávno boli na exkurzii v Tatríne, žiakom som povedala, že sa chcem posadiť na Štúrovu stoličku, aj keď je to zakázané. Všetci napäto očakávali, čo sa stane. Sprievodkyne som sa opýtala, či je tá stolička originál a či by som si ju mohla vyskúšať. Všetci si ma hneď začali fotografovať. Motivovala som ich, aby počúvali celý čas, lebo nevedeli, kedy sa opýtam na tú stoličku.
Slovenčinu učíš aj cudzincov.
Väčšinou učím lektorky nemčiny na vysokých školách. Mám aj žiakov Brazílčana a Američanku. Je to veľké dobrodružstvo. A niekedy to zaujme aj slovenských žiakov. Zistia, že na slovenčinu sa dá pozerať úplne inak.
Je pre cudzincov veľký problém naučiť sa ypsilon?
Nie. Moja Američanka už napríklad ovláda ypsilon a i v skloňovaní prídavných mien veľmi dobre, možno lepšie ako podajedni Slováci.