O dojmoch z krajiny, kde je vzdelávanie naďalej výzvou, ale i zážitkom a dobrodružstvom
Ako čerstvý absolvent učiteľstva anglického jazyka som dlhší čas premýšľal nad cestovaním po svete. Vďaka študentskej organizácii AIESEC som získal možnosť pôsobiť jeden školský rok ako stážista – učiteľ anglického jazyka v súkromnej cirkevnej škole San Agustín Colégio v Lime, hlavnom meste Peru. Začiatkom roku 2014 som tam nastúpil ako jeden z piatich stážistov. Peru je síce krásna krajina, ale plná protikladov, aké som si nikdy nedokázal ani len predstaviť.
Zvedavé deti, nápomocní kolegovia
Práca učiteľa v cudzej krajine prináša niekoľko výhod oproti vyučovaniu v domácom prostredí.
Prvou je zvedavosť detí. Automaticky ste považovaný za výnimočného, čo bez zveličovania aj ste. Každý, kto sa vyberie na druhý koniec sveta do úplne neznámej kultúry, bez zjavných spoločných čŕt, je výnimočný. Niekde na začiatku musela byť silná motivácia prekonať takú veľkú vzdialenosť. Človek si nesie so sebou príbeh svojej cesty a ten deti zaujíma. Motivuje ich to ako detektívny román, dozvedajú sa o vás postupne viac. Zrazu je vyučovanie zážitok.
Táto skúsenosť ma utvrdila v presvedčení, že učiteľ by mal v žiakov prvom rade motivovať. A učitelia, ktorí toho v živote veľa zažili, môžu žiakov výrazne obohatiť.
Rovnako ako žiaci, aj učitelia boli zvedaví na svojich nových kolegov a pomáhali nám, ako najviac to išlo. Obrovská podpora prichádzala aj od vedenia školy, a to nie len pre stážistov, ale pre celý učiteľský zbor, ktorý tvorilo 250 učiteľov, koordinátorov, asistentov a vychovávateľov v škôlke.
Každé dva – tri mesiace sa usporadúvali teambuildingové stretnutia a večere na účet školy. Cieľom bolo nielen odmeniť učiteľov, ale i poskytnúť im možnosť spoznať sa bližšie mimo školy. Tieto momenty patrili k mojim najobľúbenejším.
Vysoko organizovaná škola
Pôsobil som na súkromnej cirkevnej škole. Vzhľadom na veľkosť a počet učiteľov v nej sa tu uplatňoval model dvojitej zodpovednosti prebratý z prostredia biznisu. Učitelia boli rozdelení podľa odbornosti na predmetové tímy, v ktorých prediskutovávali učebné plány a osnovy a následne ich odovzdávali hlavnému koordinátorovi.
Ročníkové rozdelenie zasa združovalo učiteľov jednotlivých ročníkov v koordináciách (kabinetoch), v ktorých pripravovali medzipredmetové projekty, prerokovávali správanie žiakov a organizovali ročníkové súťaže alebo výlety. V rámci koordinácií sa tiež zodpovedali hlavnému koordinátorovi.
Manažment školy okrem koordinátorov a riaditeľov tvorilo aj množstvo asistentov, účtovníkov a správcov. Škola vo svojom obrovskom areáli ponúka študentom všetko od zdravotnej starostlivosti cez športové vyžitie a školské umelecké zbory (divadlo, spev, moderné a tradičné hudobné nástroje, orchester) po služby školských psychológov a pastorov. V rámci sviatkov, prázdnin a špeciálnych dní vedenie usporadúva celoškolské akcie pre rodičov, olympijské hry a súťaže pre žiakov.
Vyučovanie začína ráno o ôsmej a prebieha v 90 a 45-minútových blokoch v triedach s 30 – 40 žiakmi. Po troch 90-minútových ranných blokoch nasleduje hodinová obedná prestávka. Úväzok na súkromnej škole zaväzuje učiteľa byť prítomným v škole od 7.30 do 16.30 päť dní v týždni. Žiakov v triede je priemerne asi 35, a to i v prípade, že ide o hodiny cudzieho jazyka. Vo verejných školách však počty žiakov v triedach dosahujú aj 50.
Na poslednom mieste
Povinná 12-ročná školská dochádzka začína rokom predškolskej výchovy, čo sa však v Peru veľmi ťažko dodržiava. Nasleduje šesť ročníkov primárneho stupňa a päť ročníkov druhého stupňa. Povinnú dochádzku nedokončia všetky deti. Najmä na vidieku, kde žije približne tretina obyvateľov.
Mal som možnosť spoznať aj túto, odvrátenú stranu verejného vzdelávacieho systému. V rámci programu IB Diploma našej školy sme sa mali ako stážisti podieľať na práci v teréne spolu so žiakmi 4. a 5. ročníka. Tí v rámci povinnej prospoločenskej aktivity chodili budovať obydlia do chudobných oblastí Limy, iné víkendy zasa v okrajových štvrtiach doučovali základné predmety deti z chudobných rodín.
Keď sa spomenie Peru a vzdelanie v jednej vete, mnoho ľudí si spomenie na testovanie PISA. Peru v ňom v roku 2000 obsadilo neslávne posledné miesto. Krajina si na nasledujúce desaťročie, spolu s UNICEF a Svetovou bankou, zaumienila sprístupniť vzdelávanie všetkým deťom. A podarilo sa. Na zápis do 1. ročníka primárneho vzdelania prišlo minulý rok takmer 96 % detí.
Nasledujúce testovanie o 12 rokov neskôr však ukázalo, že kvantita neznamená automaticky aj kvalitu. Peru sa v rebríčku PISA z posledného miesta nepohlo. Ministerstvo školstva sa preto spolu s medzinárodnými organizáciami snaží presadzovať projekty pre zvyšovanie vzdelanosti v odľahlých regiónoch, ako napríklad Laptop pre každé dieťa. Ale podľa samotných učiteľov, napriek ich pretrvávajúcej nenaplnenej požiadavke na zvýšenie platov, financie problémy kvality vyučovania neriešia.
Bludný kruh negramotnosti
Bol to pre mňa obrovský šok, keď som prvýkrát navštívil školu v okrajovej časti Limy a videl tie veselé a šťastné deti v strašných životných podmienkach. Obraz paradoxov: vidíte obrovskú chudobu, ale na druhej strane šťastné deti, ktoré sa vo voľnom čase v škole nechcú učiť, ale hrať.
Takýto obraz je pre Limu typický . Mesto s viac než 9 miliónmi obyvateľov trápi každodenné prisťahovalectvo z chudobných oblastí do slumov. Takmer tri milióny detí v krajine sú zneužívané na ťažkú prácu. Ak sa im vôbec niekedy podarí dokončiť školu, neodnášajú si práve najkvalitnejšie vedomosti a schopnosti.
Preto sú aj rodičia zo strednej triedy ochotní čoraz viac platiť za súkromné inštitúcie v meste, ktoré garantujú kvalitné vzdelávanie. A tie sú i v krajine ako Peru neuveriteľne nákladné.
Na vidieku a v chudobných oblastiach Peru, ktoré tvoria až 62 % krajiny, vzniká bludný kruh negramotnosti. Podľa prieskumov tam až 19 % žien nevie čítať a písať. Zväčša matky v domácnosti teda samy nevedia pomôcť svojim deťom s učením. Zvyšuje sa šanca, že dieťa po neúspešných pár rokoch školu zanechá, ostane pracovať a pomáhať doma. Mladé dievčatá vďaka neplánovanému tehotenstvu končia so vzdelaním priskoro, začínajú sa starať o deti a domácnosť, ale nemôžu pomôcť svojim deťom získať gramotnosť, ktorú ony samy nemajú.
Naliať peniaze nestačí
Je pravda, že ministerstvo školstva prácu učiteľom v odľahlých oblastiach vôbec neuľahčuje. Ciele pre primárny a sekundárny stupeň sú napísané zložitým akademickým jazykom, ktorý majú aj samotní učitelia občas problém pochopiť, nie to podľa neho vôbec organizovať vzdelávanie. Podľa mnohých správ a skúseností učiteľov v požiadavkách ministerstva chýbajú jasne definované ciele, ktoré by umožnili aspoň ako-tak nastaviť vzdelávanie, ktoré často prebieha bez pomôcok a vyučovacích materiálov. Výsledkom v testovaní PISA sa nemožno čudovať, keďže sa testujú 15-roční žiaci, ktorí niekedy za ťažkých podmienok dokončili iba piaty ročník.
Podmienky v chudobných štvrtiach mnou ako učiteľom otriasli. Najviac asi preto, že ponaučenie z tohto vývoja udalostí by sme si mali zobrať aj na Slovensku. Napríklad v tom, že akékoľvek nalievanie financií do školstva nepomôže, ak učitelia nebudú dostatočne odborne pripravení, ak nebudú mať k dispozícii vhodné materiály a jasne stanovené ciele vyučovania.
Matúš ZÁHRADNÍK, lektor angličtiny