Aj keď mnoho strašidelných mýtov o inšpekcii nemá opodstatnenie, nie je to ani tak, že by posúvala školstvo dopredu.
Inšpekciu na mnohých školách považujú za bájnu príšeru, ktorá učiteľom pozerá cez plece, či správne vypĺňajú triednu knihu, a zákerne striehne, aby v nečakanej chvíli mohla pod zámienkou nedostatočného využívania IKT doviesť celú školu do záhuby. Ona sa však, naopak, považuje za inštitúciu, ktorá zvyšuje kvalitu školstva a bdie nad tým, aby každé dieťa dostalo, čo mu štát garantuje. Ani v jednom prípade to nie je celkom pravda.
Byrokracia a debyrokratizácia
Keď sa ohlási inšpekcia, nastane prievan, v ktorom lietajú všetky papiere, a tak nečudo, že sa stala synonymom školskej byrokracie. Jarmila Braunová, šéfka Úseku inšpekčnej činnosti Štátnej školskej inšpekcie, však vysvetľuje: „Inšpekcia nevymyslela ani jeden dokument povinný zo zákona. My máme len povinnosť ho skontrolovať a potom si môžeme overiť na hospitácii, či sa to na hodinách deje alebo nie.“
Snaží sa poprieť aj tvrdenie, že inšpekciu zaujímajú iba papiere: „Keď vidíte dobrú hodinu, tak nepotrebujete s učiteľom ani hovoriť. Ale len cez dokumentáciu môžete zistiť, či po celý rok učí to, čo má učiť. Žiaci majú na to právo.“ Školskú administratívu považuje za primeranú a potrebnú, má učiteľom pomáhať a chrániť ich: „Byrokracia je často v dokumentoch a štatistikách iných rezortov, ktoré zasahujú do školstva, napríklad pre ministerstvo práce musia riaditelia písať dochádzku alebo pre iných, aké vypúšťajú emisie.“
Ak váhate, či začať s elektronickou dokumentáciou, smelo do toho, inšpekcia ju akceptuje: „Pokiaľ nám ju sprístupnia, nie je to pre nás žiaden problém. Ak má škola dostatočné vybavenie, tak to vidím ako super pomôcku.“
Možno si ešte pamätáte na projekt Debyrokratizácia školstva. Rozbiehal ho za ministra Jurzycu vtedajší riaditeľ dnes už zrušeného ÚIPŠ Roman Baranovič: „Dlhodobým očakávaním učiteľov bolo spraviť niečo s administratívnou záťažou. Ľudia na ministerstve ale nerozumeli, čo sa tým myslí, a tak sme si povedali, že sa spýtame ľudí, čo ich naozaj zaťažuje. Zistili sme, že je strašne veľa vecí, ktoré si ľudia generujú sami v snahe byť pápežskejší než pápež alebo byť úplne najkrajší.“ Kuriózne napríklad bolo, keď základné umelecké školy trvali na tom, aby mali triedne knihy, lebo vtedy mali pocit, že ich berú rovnako vážne ako bežné školy.
Po tomto prieskume sa už v projekte debyrokratizácie neurobili žiadne konkrétne kroky. Jedným z dôvodov bola neochota pracovníkov ministerstva k zmenám, druhým politika: „Keď Jurzyca odišiel, projekt vyšumel. Minister Čaplovič o tom veľa rozprával, ale nie som si vedomý ani jedného konkrétneho výstupu za jeho vlády,“ hovorí Roman Baranovič.
O strašidlách a ľuďoch
Inšpektorov predchádzajú chýry, že zámerne hľadajú chyby a správajú sa povýšenecky. Ja som zažila milú inšpektorku, ale jej kolega dokázal dohnať k slzám šikovnú učiteľku z našej školy, aj to len pre nepodstatný detail. Jarmila Braunová: „Môže byť jeden, ktorý robí zle, a negatívna informácia sa rozšíri 100-krát rýchlejšie ako pozitívna. Nie som s každým a všade, ale robím všetko preto, aby naši ľudia vedeli byť slušní, empatickí a odborní.“
Inšpektorka pre základnú školu Mária Kubovičová hovorí, že strach z inšpektora majú školy len v prvom momente a po chvíli opadne: „Ktorá kontrola je príjemná? Ak vás zastaví policajt alebo revízor v autobuse, vždy sú to nepríjemné momenty. Snažíme sa však byť ústretoví a kolegiálni.“
Tieto slová potvrdzuje aj Miroslava Kiripolská (rozhovor str. 8–10): „Nemám ani jednu zlú skúsenosť s inšpekciou. Prišli, pozreli, skontrolovali dokumenty, boli na hodine, vyjadrili sa. Nebol to nejaký frustrovaný človek, ktorý by sa potreboval vybíjať.“ Menej závažné nedostatky dokonca inšpekcia umožní odstrániť aj počas kontroly.
Zaujímavé je, ako na bubákov inšpektorov reagujú samotní žiaci. Tí moji boli trošku neistí a tichší ako obyčajne. Nie vždy to tak je, ako hovorí Jarmila Braunová: „Menšie deti sa väčšinou prvých päť minút obzerajú, tí väčší sa nám niekedy aj poďakujú, že sme prišli, že takú hodinu ešte nevideli.“ Mária Kubovičová dodáva: „Niekedy sa dokonca stane, že deti chcú učiteľke niečo vrátiť, hodinu bojkotujú, nehlásia sa a sú ticho.“
Reálna hrozba?
Strach pred inšpekciou má veľké oči, a tak vznikajú aj (ne)zaručené fámy, že ak škola v kontrole neobstojí, môžu ju zrušiť alebo zlúčiť s inou. Nie je to však také jednoduché. Jarmila Braunová: „Ak dávame návrh na vyradenie školy alebo odboru zo siete, rozhoduje o tom ministerstvo a musí prebehnúť správne konanie. Ak sa dobre pamätám, od roku 2000 zrušili na náš podnet len jednu školu.“
Súkromné školy však musia byť v strehu trochu viac. Ak u nich inšpekcia zistí závažné nedostatky, podľa zákona im ministerstvo pozastaví dotácie, kým ich neodstránia. Štátnej škole sa to však nestane. Že to nie je celkom fér, uznáva aj Jarmila Braunová: „Nie je to spravodlivé, ak majú všetci rovnako dodržiavať zákon, mali by byť aj financie rovnaké. Viem, že súkromné školy v tomto podnikajú nejaké kroky. My však pristupujeme ku každej škole rovnako.“
Možno to vyznie prekvapivo, ale inšpekcia môže škole peniaze aj priniesť. Napríklad keď sa riaditeľ dlho márne snaží opraviť schátranú telocvičňu, ale zriaďovateľ mu prispeje až potom, čo sa v správe z inšpekcie objaví, že takéto prostredie ohrozuje zdravie detí.
Prečo sa školy hnevajú
Ak sa vám článok zdá k inšpekcii príliš zmierlivý, teraz prišla vaša chvíľa.
V školstve chýba systematická a reálna odborná podpora učiteľov a riaditeľov. Šéfka inšpektorov to vidí tak, že tento nedostatok kompenzujú: „Inšpekcia má rolu byť trošku nad vecou, posúvať z ministerstva všetky informácie potrebné na to, aby sa v školách zlepšila kvalita procesu alebo riadenie. Dávame spätnú väzbu a aj keď to nie je v našej kompetencii, môžeme robiť poradenský servis. A veľakrát sú nám fakt vďační.“
Navyše, má posúvať školstvo dopredu: „Začnete niečo sledovať a už sú tamtamy po celej republike. To je však aj dobré, lebo školy si aspoň zoberú učebnice a pozrú sa, čo je to napríklad čitateľská gramotnosť. Do kontrolnej činnosti vnášame aj vzdelávacie prvky, aby sa tí učitelia trošku pohli a chceli.“
Tento cieľ je nielen príliš ambiciózny vzhľadom na časové a personálne možnosti inšpekcie, ale aj ťažko splniteľný vo vzťahu kontrolóra a kontrolovaného. Na to, aby sa človek dokázal rozvíjať, potrebuje viac ako len jednorazovú spätnú väzbu. Profesionálna koučka Klára Giertlová: „Motivovaniu ľudí, aby sa pohli žiadaným smerom, sa vyhýbam. Radšej sa snažím vytiahnuť vnútornú motiváciu z veľkej hĺbky. Najťažšie sa pracuje s tými, ktorí čakajú motiváciu zvonku, to je pre mňa tak unavujúce, že ich radšej ani nechcem za klientov. Na kurzoch to zvykneme ilustrovať pomocou keltského kameňa rattlebacku: môžete do neho strkať akokoľvek, vždy sa otočí v smere, v ktorom sa chce točiť on sám.“
Navyše, zlepšovanie napríklad čitateľskej alebo finančnej gramotnosti je komplexný proces, ktorý vyžaduje tréning učiteľov živými odborníkmi so živými deťmi, čo nenahradí žiadna ministerská stratégia na papieri a ani monitoring jej uplatňovania. A tiež kontrola kvality činností, v ktorých sú školy bezradné, je nielen nepríjemná, ale voči nim aj trochu nespravodlivá.
Lenka KUNOVÁ