Konšpiračné teórie nie sú novým fenoménom, ale ich ľahká dostupnosť a rastúca spoločenská nebezpečnosť z nich robia dôležitú tému aj pre pedagógov.
Ako môžeme študentom najlepšie vysvetliť, že tieto teórie sú mylné, a to bez toho, aby zhustla atmosféra a aby sme si v triede vyrobili nepriateľov? Odpoveď na prvú otázku je najlepší spôsob ako zodpovedať aj tú druhú.
Pedagogická výzva
Nebude to jednoduché. Každý učiteľ dejepisu potvrdí, že sprisahania sú bežnou súčasťou dejín. Zoberme si napríklad zavraždenie Františka Ferdinanda v Sarajeve štandardne vysvetľované sprisahaním skupinky srbských nacionalistov.
Rozlúštenie nacistického kódu Enigma bolo desaťročia utajované a táto skutočnosť v mnohom mení naše chápanie druhej svetovej vojny. Samotný faktor tajného sprisahania nerobí z nejakej teórie automaticky nezmysel.
Určite nemá zmysel konšpiračné teórie démonizovať, ale ani sa im otvorene vysmievať a blahosklonne ich zmiesť zo stola – bez vysvetlenia študenta len utvrdíme v tom, že sme hlúpi a nevieme, ako svet naozaj funguje. Jemné, ironizujúce zosmiešnenie nemusí byť na škodu, ak je neosobné a sprevádzané výkladom. Je dôležité, aby sa aj študent – potenciálny konšpirátor smial spolu s nami a nemal pocit, že je vylúčený.
Vyvracanie konkrétnych teórií môže byť kontraproduktívne. Samozrejme, môže byť užitočné vysvetľovať gravitačnú silu a vákuum poukázaním na omyly teórie tvrdiacej, že pristátie na Mesiaci bolo zinscenované. Snahou presvedčiť prívrženca konšpiračnej teórie o omyle však dosiahneme pravý opak – len ho utvrdíme v presvedčení o jej správnosti (tento fenomén psychológovia nazývajú backfire effect), nehovoriac o tom, že jeho hlasné protesty môžu narušiť hodinu
Oveľa efektívnejšie je poukázať na opakujúce sa črty a chybné mechanizmy konšpiračného uvažovania. Môžeme ich demonštrovať na vymyslených príkladoch. Mojím obľúbeným variantom je subverzia už jestvujúcich paranojí (napr. v skutočnosti je aj Putin agentom CIA!) alebo budovanie konšpirácií na faktoch, o ktorých nemajú dôvod pochybovať (napr. Ľudovít Štúr bol agent viedenského dvora najatý na oslabenie maďarských politických nárokov!).
Črty a neduhy konšpirácií
Podľa Jeremyho Goodenougha je ich prvou zjavnou črtou démonizácia osôb alebo organizácií. Či sú objektom paranoje Židia, moslimovia, bankári, multimilionári, tajné služby, vlády, mimovládne organizácie, korporácie alebo tajné spolky (ilumináti, slobodomurári) alebo dokonca mýtické bytosti, ich úmysly sú sebecké a nekalé. Ich cieľom je bližšie nešpecifikované podrobenie, ovládanie a útrapy obyčajných ľudí.
Najľahšie sa démonizujú tí, ktorí už preukázateľne pochybili (CIA, americká vláda a pod.) – ak sa opäť dejú zlé veci, musia byť za ne tiež zodpovední. Paranoidný teoretik si vždy vyberie vysvetlenie, ktoré obsahuje niečie zlé úmysly. Cui bono, pýtajú sa veľavravne, ignorujúc celý vesmír náhod, nehôd a nezamýšľaných dôsledkov. Ak jedna udalosť nasleduje po druhej – to nebude náhoda.
Skutočne patologickým javom konšpiračných teórií je nemožnosť ich vyvrátiť. Každý dôkaz, každé vysvetlenie, ktoré proti nim postavíte, môže paranoidný mysliteľ umne obrátiť vo svoj prospech. Oficiálna verzia je vždy sfalšovaná, experti a médiá podplatené alebo zastrašené, súhlas je dôkazom zaslepenosti – každá skutočnosť je len kúskom skladačky o obludnom sprisahaní.
Keď konšpiračný teoretik bráni vlastnú verziu, poľahky skĺzne k absolútnej relativizácii poznania. Namiesto odmietnutia teórie, ktorá nezodpovedá faktom, odmietne alebo pretvorí fakty, lebo nezodpovedajú teórii. Veď čo sú dôkazy, čo sú fakty, čo je pravda? Fakty sú len názory a názory sú rôzne, môj názor je iný a mám naň právo, dodáva spravidla náš mysliteľ. Pravdu aj tak nespoznáme. Všetko sa dá spochybniť a nič nemožno vylúčiť. Ale už aj dvojminútový sokratovský rozhovor ľahko usvedčí študenta, že ani sám takéto stanovisko nemôže brať vážne.
Kto hľadá, nájde
Konšpiračné teórie majú problém s vyhodnocovaním zdrojov a dôkazov. Facebookový status je rovnako relevantný ako článok na BBC, 4-ročný vedecký výskum rovnako hodnoverný ako YouTube animácia. Fakty sa ignorujú ako nedôveryhodné, skreslené, sfalšované a selektujú sa len tie, ktoré zapadajú do skladačky. Dôveryhodní experti sú len tí, ktorí vravia to, čo chceme počuť.
Paranoidné teórie si zvlášť dávajú záležať na hľadaní súvislostí. Kto koho poznal, pre koho pracoval, kde študoval, kto ho platil, kde sa mohli stretnúť? V našom komplexnom svete je však nemožné nenájsť všelijaké prepojenia. Od prezidenta Obamu nás zrejme delí šesť alebo menej prepojení – u seba to odhadujem na tri, maximálne štyri stupne v zmysle: poznám človeka, ktorý pozná ďalšieho a ten sa stretol s Obamom. Možnosť prepojenia však nie je dôkazom, že došlo ku konšpiračnej komunikácii. A možno práve to Obama chce, aby som vám tu teraz napísal.
Obľúbeným úskokom býva protiútok: dokáž, že sa to tak nestalo. Dôkazné bremeno sa presúva na odporcov. O tom, aké je to nepoctivé, možno najlepšie študenta presvedčiť tým, že úskok obrátime proti nemu – nech sám skúsi vyvrátiť tvrdenie, že nebol na hodinu dosadený cudzou mocnosťou, aby znemožnil ostatným študentom spoznať pravdu o konšpiračných teóriách!
Napokon, konšpirační teoretici siahajú po vysvetleniach, ktoré sú zbytočne komplikované. Logika aj vedecká metodológia hlásajú, že pri viacerých možných vysvetleniach treba siahať po tom jednoduchšom.
Ale paranoidný teoretik ignoruje pravdepodobnejšie, jednoduchšie a elegantnejšie riešenie ako verziu pre ovce. Namiesto nej vystavia vzdušný zámok, ktorého komplexnosť ledva zakrýva jeho pochybné základy. Ak fakty nesedia do konšpiračnej mozaiky, vymyslí sa nový aspekt vysvetľujúci toto zlyhanie a pripevní sa ako nadstavba. Ale na rozdiel od skutočného domčeku z kariet zrútenie tejto vratkej mentálnej stavby náš konšpiračný teoretik môže spokojne popierať, naďalej predstierajúc, že vybudoval Versailles.
Kedy hovoriť o konšpiráciách
Dejepis sa javí ako najvhodnejší. S poukázaním na skutočné sprisahania sa najlepšie demonštrujú aj opakujúce sa aspekty masových paranojí a chybovosť konšpiračného uvažovania.
Na občianskej náuke možno poukázať na spoločenskú nebezpečnosť nihilistickej nedôvery k demokratickým inštitúciám.
Na slovenčine sa dá analyzovať jazyk konšpirácií a ich folklórny charakter či porovnávať mytologické aspekty, ktoré zdieľajú s inými žánrami.
Na biológii možno objasniť fungovanie vakcín, na fyzike vlastnosti mesačného povrchu, fungovanie leteckých turbín, alebo meniacu sa štrukturálnu integritu horiacich mrakodrapov.
Konšpirácie netreba z vyučovania vytesniť, už teraz sú súčasťou sveta, ktorým naše deti žijú na internete, nemajú však poznávací aparát na automatické rozlišovanie nezmyslov. Ak nie sme schopní sledovať ich svet, vysvetľovať jeho úskalia a upozorňovať na chyby a omyly, potom zlyhávame ako pedagógovia.
Pavol HARDOŠ, Bilingválne gymnázium C. S. Lewisa